Trevor Ociph

Na ďalší deň mu pôvabná sekretárka finančného riaditeľa oznámila, že si niekto v banke pomýlil dátum.

„Pán Sajmon mal totiž chýbať dnes, nie včera. Hovorila som vám síce zajtra, malo to byť však pozajtra,“ štebotala a klipkala na Jonáša očami. Ten len rezignovane hľadel von oknom. „Príďte inokedy. Niekedy, keď bude konečne aktualizovaný kalendár dovoleniek a služobných ciest.“

R°Áska banka

Severan sa už-už chcel rozčertiť, odstrčiť sekretárku aj s celým jej pôvabom, vtrhnúť do kancelárie finančného riaditeľa a zabarikádovať sa tam, keď cez dvere vstúpil chlapík, ktorý ho pred pár dňami s prísahou na smrť vlastnej manželky poslal k nebohému vedúcemu realitných investícií.

„Prisahám na smrť celej beduínskej osady, že u manažéra nápadov nájdete, čo potrebujete.“ Potľapkal Jonáša po pleci. „V rámci ofenzívy podnikovej kultúry potrebuje teraz firma veľa nápadov. Véééľa nááápadov.“ Hodil úškrnok sekretárke, pridusene sa rozchichotal a sám pre seba dodal: „Aby uniesla bremeno svojej byrokracie…“

Len čo Severan zabúchal na dvere kancelárie manažéra nápadov, stalo sa niečo zvláštne. Za dverami sa ozvalo tlmené dýchanie, akoby niekto načúval. Potom zaštrkotal kľúč v zámke, zjavila sa škára a v nej prsty. Cez škáru vykúkali dve spuchnuté očiská, jedno väčšie ako druhé, a skúmavo si premeriavali Jonáša. Náhle dvermi trhlo, vyrútila sa z nich ruka, zhrabla zhrozeného návštevníka a vtiahla ho bleskurýchle dnu. Opäť zaštrkotal kľúč.

„Kto ste a čo chcete?!“ reval naňho z plného hrdla divný drobný mužík s odstávajúcimi ušami, ktoré veľkosťou konkurovali okeniciam na veternom mlyne. V dlani zvieral rukoväť a čepeľ meča mierila Jonášovi na hrdlo. Ten sa radšej príliš nezdráhal a čo najstručnejšie a najpresvedčivejšie vyklopil svoj príbeh ďalšiemu zamestnancovi banky.

„Tak to ste u nás správne,“ zložil meč a zašepkal mu nahlas do ucha, „pretože v rámci ofenzívy podnikovej kultúry potrebuje teraz firma veľa nápadov. Véééľa nááápadov.“ Obzrel sa okolo seba a ešte viac sa naňho pritisol: „Aby uniesla bremeno trvalo udržateľného rozvoja!“

Jonáš vystrašene cúval, pričom mužík pred ním sa približoval a oči mu horúčkovito planuli.

„Našou ofenzívou premietneme podnikové hodnoty do životov ľudí. Budú usínať a vstávať s trojjedinosťou hesiel na perách!“

„Ale ja…“

„Láska, vôľa, svornosť!“ vyhŕkol mužík a zaťal päste.

„Ale čo to má spoločné so…“

„Všetko!“ Chlap artikuloval na plné ústa, „lebo len s láskou k firme a práci, s vôľou byť najlepší a svornosťou zjednoteného tímu dosiahneme naše vízie a ciele!“

Jonáš za chrbtom opäť nahmatal kľučku dverí. S láskou k svojmu životu, vôľou utiecť a svornou celistvosťou svojho duševného zdravia sa chystal pootočiť kľúčom a vyšmyknúť sa tomuto šialencovi z rúk. Nebude banka podobrotky, bude pozlotky. Jednu z nasledujúcich nocí ju vyrabuje, zafinancuje si expedíciu sám a…

„Počkajte,“ ozval sa mužíček normálnejším hlasom a odhodil zbraň hneď, keď vypozoroval jeho zámer. „Viete, koľko energie ma stojí toto divadlo? Ale musíme! Inak je s nami…“

Opäť sa priblížil k Jonášovi, žmurkol naňho a naznačil veľavravný pohyb pod hrdlom.

„Dobre teda, prejdime k vášmu podnikateľskému zámeru,“ povedal unavene a vpadol do kresla. Severanovi naznačil, aby si sadol oproti. „Pomôžem vám dostať sa k samotnému generálnemu. Za istú protislužbu.“

Jonáš spozornel, aj keď mu už mykalo viečkom. Manažér nápadov pokračoval:

„Aby ste vedeli… Ofenzíva podnikovej kultúry je ideológia, filozofia, je to cesta do hĺbky duše každého Severana. V skratke: keď nie ste oblý, podniková kultúra vás zaoblí. Keď nie ste hranatý, podniková kultúra vás okreše a vy sa stanete údernou päsťou nového veku.“

„Svätý profit, kto to len vymýšľa? Meidan?“

„Ále, kiežby Meidan. Toto ide ešte omnoho ďalej. Podniková kultúra je totiž cesta k…“, mužík si včas udrel po ústach a vystrašene v kresle nadskočil. Zaúpel: „Nenúťte ma o tom rozprávať, prosím, nenúťte!“

„Nikto vás nič nenúti,“ zahundral Jonáš.

Chlapík sa narovnal.

„Späť k veci: v rámci tohto veľkolepého programu sa naše hodnoty vyjadria aj umením po celej krajine. Napríklad heslami, piesňami, básňami, divadelnými hrami, maľbami, sochami…“

„… ktoré padajú a zabíjajú…“

„… SOCHAMI, tancom, poviedkami… čímkoľvek. Ale máme jeden problém.“

„Problém?“ zopakoval Jonáš, keď sa manažér na dlhší čas odmlčal.

„Áno, problém. Nie je žiadnym tajomstvom, že my Severania nie sme dobrí umelci. Nemáme talent. Eh… To, o čo sa tu pokúšame, sa ani umením nazvať nedá. Preto sme museli niečo vymyslieť.“

„Čo?“ spýtal sa Jonáš, ktorý stále netušil, kam rozhovor speje.

„Tie čmáranice na plátnach a literárne nezmysly, čo vytvárame na podporu podnikovej kultúry, sme nazvali moderné umenie. Alebo avantgarda.“

„Avant…čo?“

„Avantgarda! Predsa prastará nadávka severským netalentovaným umelcom. Vďaka dobrej propagande teraz meníme neschopnosť na cnosť. A ľudia to žerú…“

Mužíkove divoké oči pohasli a do jeho strhanej tváre sa na chvíľu opäť navrátila únava. Z krátkej letargie ho však znova čosi vytrhlo, čosi, čo mu nedalo vydýchnuť.

„Musíte mi pomôcť!“ vyskočil z kresla, kľakol si pred Jonáša a zreval naňho opäť svojím podivným šepotom. „Musíte mi pomôcť!“

„Ale v čom?“

„Žili ste dlho na juhu, poznáte tamojších umelcov, viete, čo je skutočné umenie!“

Pravdupovediac, Jonáš nemal o umení ani páru a nikdy ho nezaujímalo. Manažér pokračoval:

„Niečo vám teraz prečítam a vy mi to upravíte. Podľa južanského vkusu. Musím byť lepší ako zvyšok, rozumiete? Musím!“

Severan naňho nechápavo gánil a pokúšal sa niečo vykoktať. Tu však mužík odniekiaľ vytiahol rolku papiera, odkašľal si a začal prednášať:

„Láska – hroch, čo vliezol do ostroh! Strach je ako hrach, príde vrah a krach!

Vôľa – hrom a doňho strom! Krt a jeho vrt! Päsť na každú lesť!

Svornosť – druh, čo tlačí pluh! Trieme silu, čo v nás drieme!“

Jonáš civel na mužíka s otvorenými ústami a mužík zasa naňho plný očakávania. Síce patril aj on k bežným Severanom bez talentu, ale toto bolo to najhoršie, čo doteraz počul. Nemal tušenia, čo manažérovi povedať, len sa neisto rozkoktal a ťahal si z prsta prvé, čo mu zišlo na um:

„Eh… eh… no…“

„No?“

„No… zdá sa mi to pritvrdé…, pridrsné… ako by som… hmm, no… ono, tí Južania, viete, že…“

„Že?“

„Že… eh… sú mäkkí, teda, mäkší…, napríklad: zať a vňať, leť, ty smeť, eh…, peň a hlien…, rozumiete? Mäkší…“

„To je ono!“ udrel si mužík nadšene do kolien, zhrabol zo stola husie brko a sústredene čarbal na papier. „Zať a vňať…, leť, ty smeť… presne toto mi chýbalo, toto chýba celému Severu – táto jemnosť, mäkkosť! Ste hotový génius! Nechcete pre nás pracovať?“

„Prišiel som s istou vecou, ak si pamätáte…“

„Jasné, to vaše zlato tam na juhu, či čo,“ prikývol manažér nápadov, „dobre, pomôžem vám. Príďte zajtra. Prijme vás sám generálny riaditeľ banky. Jeden z najmocnejších ľudí v celej ríši. Viac pre vás urobiť neviem.“

Podali si ruky a Jonáš s úľavou opustil jeho kanceláriu.

Príďte zajtra, príďte zajtra, príďte zajtra… fráza, ktorú doteraz počul najčastejšie. Ale aspoň sa dostal najďalej. Generálny riaditeľ znamenal najvyššiu inštanciu. Ak ho odmietne aj on, neostane mu naozaj už nič iné, ako banku vylúpiť.

V tú noc mal Jonáš ťažké sny a magický amulet na hrudi sa mu nepokojne chvel. Ešte aj Imhova lebka sa nervózne mrvila a keby ju niekto poznal, povedal by, že skučí a zavýja. Severana prenasledovala čierna machuľa s desiatkami očí a prísaviek. Vedel, že ak sa ho dotkne, už sa jej nezbaví. Vlezie doňho cez ústa, nosom či cez uši a on sa stane niekým iným. Niečím iným. Podobné sny umárali aj finančného riaditeľa Sajmona. A to už niekoľko mesiacov. V podstate od istej udalosti, keď sa s generálnym začali diať podivné zmeny. Sajmon a jeho pôvabná sekretárka snom odolávali. Podobne aj vedúci realitných investícií, ktorého zabilo moderné umenie alebo chlapík, ktorý vždy rád prisahá na smrť niekoho iného. Počet zamestnancov, ktorým sa doteraz darilo unikať, sa však dramaticky znižoval. Posledné týždne sa Sajmon budil spotený a unavený a ďakoval za každý deň duševného zdravia.

V onú noc (či skôr deň) sa prihodila ešte jedna udalosť. Omnoho desivejšia ako všetky ostatné na celom svete. Kdesi v púšti na ďalekom juhovýchode sa prebudili nočné mory, ktoré po dlhé tisícročia driemali uväznené pod zemou, pod nekonečnými šíravami piesku. Hladné a zúrivé sa predrali na povrch a vrhli sa na prvú beduínsku osadu, ktorá im prišla do cesty. Prepadávali nič netušiacich obyvateľov, trhali ich na kusy, požierali ich zaživa. Jediný, kto sa im dokázal vzoprieť, bol mladý kováč. On jediný poslúchol veštbu slepej stareny, ktorá hovorila o dare bohov, keď jeho otec priniesol do osady kus žiarivej meteorickej rudy, ktorá padla z nebies. Starena kázala ukuť z nej meče. Okrem mladého kováča ju nik neposlúchol. Aj preto zlyhalo akékoľvek úsilie bojovníkov nočné mory zahnať. Iba on uspel – a prežil. Jeho jagavá čepeľ sa mihala vzduchom a stínala jednu moru za druhou. V ňom prežila aj osada a zároveň sa zrodil jeden z najväčších hrdinov všetkých čias. K jeho príbehu sa však vrátime neskôr.

Nočným morám z púšte však ešte nebolo konca. Bez toho, aby si udatný kováč niečo všimol, praskla hlava jednej z mŕtvol a vykľul sa z nej čierny vták s kamennými očami a perím z kryštalickej ocele. Zviera vzlietlo na sever, smerom priamo na Citadelu. A bolo by doletelo, keby nebolo prudkej búrky, do ktorej sa dostalo nad Vnútrozemným morom. Tam ho zasiahol blesk a rozmetal ho na kusy. Avšak jedno pierko pokračovalo v ceste, unášané vzdušnými prúdmi. A tak sa stalo, že v noci, keď Jonáša, Sajmona a mnohých ďalších obyvateľov Citadely prenasledovali zlé sny, doletelo až k hlavnému mestu. Niekedy v tom čase zhodila pôvabná Sajmonova sekretárka zo seba saténový župan a jej telo vkĺzlo do horúceho kúpeľa, ktorý si urobila po náročnom dni. Povzdychla si od rozkoše a plná úľavy hľadela cez otvorené okno na hviezdnu oblohu. Voňavá horúčava vody a more hviezd na nebi ju ukolísali do driemot.

Na ďalší deň už do práce neprišla. Našli ju bielu ako vosk bez známok života vo vypustenej vani s nohami nedbalo trčiacimi von a v rozďavených očiach sa jej zračila nevypovedaná hrôza. Na okraji vane sa lesklo zvláštne čierne pierko…

Smrť sekretárky na jednej strane znamenala stratu ďalšieho príčetného zamestnanca banky, na druhej strane zabránila veľkému krviprelievaniu medzi najmocnejšími rodmi Citadely, a tým aj možnej občianskej vojne, keďže driečna sekretárka patrila k najkrajším ženám na Severe a o jej priazeň sa uchádzalo až príliš veľa vplyvných mužov.

Ďalšie ráno sa Jonáš do banky vliekol s tmavými kruhmi pod očami. Už na vrátnici ho priamo nasmerovali ku generálnemu riaditeľovi Trevorovi Ociphovi, ktorý ho vraj vrelo očakával. Aj napriek vrelému očakávaniu však pobudol päť hodín na jeho sekretariáte – kvôli mimoriadnej zaneprázdnenosti najvyššieho šéfa. Tam mu zavalitá asistentka namiesto vody alebo kávy vtisla do rúk za hrsť letákov a svojou mäsitou tvárou sledovala každý jeho pohyb.

Láska, vôľa, svornosť – hodnoty, ktorými hýbeme svetom!

Láska: Ja som Pán, Zamestnávateľ tvoj, nebudeš mať iných zamestnávateľov okrem mňa, aby si sa im klaňal. Miluj firmu svoju ako seba samého. Nevezmeš firemné meno nadarmo. Spomeň si, aby si deň pracovný svätil. Cti šéfa svojho i šéfku svoju. Nespreneveríš. Nezdefrauduješ. Nepokradneš. Nepreriekneš krivého svedectva voči zamestnávateľovi svojmu. Nepožiadaš úspech zamestnávateľa svojho. Nepožiadaš majetok zamestnávateľa svojho ani ničoho, čo jeho je.

Vôľa: Len jeden velí. Jeden velí a ostatní musia poslúchať. Dnes nám patrí Severská ríša, zajtra celý svet! Nezáleží na pravde, ale na víťazstve. Stali sme sa silnými len vďaka večnému boju a upadneme len vďaka večnému mieru.

Svornosť: Vysokou kvalitou práce každého pracovníka k efektívnej práci celého kolektívu. Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb! Banku si rozvracať nedáme! Ani hárok nazmar!

Čím ďalej sa v letákoch prehrabával, tým menej im rozumel. Z ľahko pochopiteľných viet sa stávali komplikovanejšie, zamotanejšie, s čoraz viac slovami, ktoré nepoznal. Zdalo sa mu, že je jedno, či vety číta odzadu alebo odpredu. Dávali asi rovnaký zmysel ako hroch v ostrohoch manažéra nápadov. Áno, dávali asi rovnaký zmysel ako… moderné umenie!

To je ono! Jonáš si skoro plesol do dlaní. Náhle zacítil, že je blízko dôležitého rozuzlenia, ktoré môže mať na svedomí buď večné blaho, alebo krvavý zánik celého sveta. Niečo ako nebeské vnuknutie či zázračné osvietenie. V rovnakom okamihu sa však sekretárke na stole rozzvonil mechanický zvonček a ona svojho hosťa odpoklonkovala do kancelárie svojho šéfa. Nebeské vnuknutie, ktoré mohlo pomôcť spasiť ľudstvo a zachrániť milióny životov, sa zaseklo a pri pohľade do tváre Trevora Ocipha vzalo bezhlavo nohy na plecia.

„Vitajte, vitajte u nás! Už vás čakáme, túžobne vás očakávame!“

V priestrannej, prepychovo dekorovanej miestnosti, schovanej v zatuchnutom prítmí ťažkých závesov, naňho civelo niekoľko párov očí. Za vrcholom vyvýšeného stola trónil priemerne vyzerajúci chlap s krátkymi bielymi vlasmi a nosom ako uhorka – pri bližšom pohľade popretkávaným uhrami a modrými žilkami – a vystieral k návštevníkovi náruč.

„Vitajte a sadnite si k nám,“ zdravil ho ako najlepšieho priateľa a ukázal na miesto za menším stolom, kolmo pripojeným k svojmu. „Určite ste už trošku netrpezlivý.“

Jonáš doslova horel netrpezlivosťou, aby sa dozvedel, ako vyzerá päť hodín túžobného očakávania. Pohľadom prešiel po ostatných troch mužoch. Jeden sa chvejúc krčil, meravo hľadel pred seba a neodvážil sa zdvihnúť ani len zrak. Severan v ňom spoznal manažéra nápadov. Oproti nemu takmer bez pohybu trnul nesmierne vyziabnutý chlap, ktorý skôr vyzeral ako neživá vosková figurína. Jediný, kto sa naňho priamo díval, bol muž s ostrými črtami a očami energickými aj napriek zjavným príznakom vyčerpania. Opatrne sa naňho usmial a šepol: „Sajmon.“ Jonáš nepatrne kývol a rovnako potichu sa predstavil.

„Takže, vážený občan z juhu,“ upriamil riaditeľ na Severana svoj ohromný, od ucha k uchu siahajúci úsmev, „som Trevor Ociph, generálny riaditeľ celej Ríšskej banky a najúspešnejší manažér, akého ste v živote stretli. Rozumieme sa?“

Jonáš nechápavo potriasol hlavou, keďže obrovský úsmev v chlapovej tvári ho viac desil ako upokojoval. Pri pohľade naň zatúžil vytratiť sa podobne ako vnuknutie pred ním.

„Takže, vy ste sem prišli len preto, aby ste ma presvedčili o tom, že niekde na juhu je zlato,“ pokračoval riaditeľ a neprestával sa ceriť, „aby ste ma presvedčili o tomto nezmysle, ošklbali o peniaze a zdrhli. Mám pravdu?“

Severan zarazene zdvihol bradu. Všimol si, ako Sajmon vyvrátil oči a mužík vedľa sa ešte viac roztriasol. Manažér nápadov pôsobil aspoň prirodzene, nelomcovala ním horúčka posadnutosti, ako keď rozprával o podnikovej kultúre, ale obyčajný strach.

„Vážený!“ plesol Trevor Ociph dlaňou do stola a zdvihol niečo pred seba, „dívajte sa sem!“

Jonášov zrak spočinul na hlavnej strane novín s palcovými titulkami STE. A hneď pod názvom svietil nadpis: Len črieda nevzdelaných oviec… verí v zlato na juhu.

Severan zvraštil čelo a pošúchal si nos. Riaditeľ čítal:

„Len absolútny nevzdelanec, ktorý nemyslí vlastnou hlavou a nevie si utvoriť vlastný názor, naletí takýmto poverám. Informant denníka STE strávil v púšti dlhé roky a pozná ju natoľko, že bezpečne vie, že tade nik neprejde, aby mohol niečo o nejakom zlate zvestovať. Púšť je nekonečná a smrteľná. Ani len beduíni sa ďalej neodvážia. V hlbinách sa nachádzajú obrovské chrobáky, ktoré sa podobajú mravcolevom. Skrývajú sa pod pieskom, na dne lievikov, ktoré doň sami vyvŕtali. Podľa vibrácií zacítia blížiacu sa korisť a zapríčinia zosuvy celých dún. Obeť sa prepadáva na dno obrovskej jamy, kde ju schmatnú chápadlá tohto monštra. Nezabijú ju hneď, pretože mravcolev žerie svoju korisť zaživa.“

Riaditeľ čítal a Jonáš drevenel od úžasu. Počúval seba samého takmer od slova do slova. Matne si spomenul na človeka, ktorý si na lodi niečo intenzívne zapisoval. Ociph čítal ďalej:

„Viete, prečo sa more na východe volá krvavé? Pretože po niekoľkých dňoch plavby voda zmení farbu na červenú. Stane sa z nej – krv zvierat a ľudí, ktorí stroskotali na strašných útesoch v tvare britvy, kam ich zaniesli zradné morské prúdy. Ešte nikto, kto sa vydal na juh, sa živý nevrátil.“

Riaditeľ sa víťazoslávne zaškľabil. Jonáš sa chystal niečo namietnuť, pohybom ruky ho však zastavil:

„Vážený. Vy si naozaj myslíte, že ak by na juhu bolo zlato, nefungovalo by tam už dávno severské zastúpenie, ak nie celá kolónia?!“

Nastalo dlhé ticho. Nikto sa nezmohol na slovo… alebo sa jednoducho ozvať nechcel. Jonáš len cítil, ako sa ho postupne zmocňuje úzkosť a rastie v ňom zúfalstvo. Takto sa končí jeho veľké dobrodružstvo ešte pred tým, ako sa začalo. V centrále Ríšskej banky. Rozum mu chcel dohovoriť, že existuje ešte mnoho iných možností, že môže nájsť súkromného investora, môže banku vylúpiť, môže sa stať čokoľvek. Len pocit rastúcej tiesne ho presviedčal, že všetko je stratené.

Generálny riaditeľ Trevor Ociph ukázal novinami na dvere. Severan sa s ťažobou postavil. Jeho pohľad sa stretol so sústrastným Sajmonovým. Pri odchode drgol do voskovej figuríny a zlomil jej prst. Bola to naozaj len vosková figurína.

Vonku ho ešte zastavila generálneho obézna sekretárka s mäsitou tvárou a pevne ho stisla za plece. Do ruky mu vrazila faktúru.

„A to je čo?“ pýtal sa vyjavene.

„Čítajte,“ odvrkla uštipačne.

+ + + FAKTÚRA + + +

Bankové poplatky za poskytnuté úkony a vykonané služby (7 dní):

Vstup do budovy Ríšskej banky: …………………………………. 1 x 7 = 7 denárov

Vydýchaný vzduch v budove Ríšskej banky ………………….. 1 x 7 = 7 denárov

Náklady na údržbu (šliapanie po dlážke banky) …………… 1 x 7 = 7 denárov

Suchý chlieb s vodou ………………………………………………… 1 x 7 = 7 denárov

Návšteva riaditeľa realitných investícií (+ občerstvenie) ……….. 10 denárov

Odborné poradenstvo zamestnancami banky ………………………….. 6 denárov

Návšteva generálneho riaditeľa Ríšskej banky ……………………… 50 denárov

Odpočítateľná položka:

Príspevok na rozvoj podnikovej kultúry ……………………….. mínus 0 denárov (zadarmo)

—————————————————————————————————————

Spolu ………………………………………………………………….. 94 ríšskych denárov

„Deväťdesiatštyri denárov?“ vyhŕkol vydesený Jonáš, „veď to je viac ako moje náklady na cestu sem a pobyt v hostinci!“

Sekretárka len mykla plecami a lakonicky utrúsila:

„Opustite pokojne banku, nechcite, aby som zavolala stráže. To by vás vyšlo ďalších dvadsať denárov.“

Severan zaškrípal zubami a zaťal päste. Dnes ešte určite niekoho zavraždí. A bude to niekto z Ríšskej banky.

Facebook Comments
Zdieľaj: