Karamelové pukance

„Futbal by bol dobrou hrou, keby niekto vynašiel loptu, čo kope naspäť.“
Trevor Ociph

Aj napriek veľkorysému vzdaniu sa Lesklej armády Ociphátu nastal chaos a zhon. Predsa len sa našli vojaci, ktorí neuniesli bremeno potupy a dezertovali, alebo si siahli na život. A okrem toho celého sa Trevor Ociph rozhodol, že zabaví armádne zásoby pre seba a nech si vojsko hľadá nové počas svojho pochodu na Citadelu. Medzi vozmi, ktoré putovali do inak neúprosne stráženého Ociphgradu, sa nachádzal aj pašerákov záprah, pričom sa vnútri skrývali piati hrdinovia.

„Nechápem, prečo s nami ide aj táto fľandra,“ zasipela zjavne podráždená lapačka snov, keď sedeli schovaní vnútri vagóna a blížili sa k bránam Ociphgradu. „Máme úlohu, na ktorú treba bojovníkov a špehov. A my všade sebou vláčime šialenú ženu, ktorá si najprv o sebe myslela, že je princeznou Kanábie a teraz verí, že je žoldnierom z Piesočného kontinentu, ktorého zatkli v Citadele. Máme najlepšiu príležitosť sa jej teraz zbaviť. Vysadiť ju okamžite po príchode do mesta.“

Jonáš sa škaredo zadíval na Elenu a Omar sa škaredo zadíval na Jonáša. Kováč prehovoril:

„Má pravdu. Je nám nanič. Iba nám môže priniesť problémy. Sme teraz v tyle nepriateľa a nemôžeme riskovať, aby nám úlohu pokazil nejaký blázon.“

Atmosféra vo voze citeľne zhustla. Imho len bezmocne rozhodil rukami. Hlas sa mu zasekol v hrdle a on netušil, čo na to povedať. Severan si uvedomil, že sú z ich pohľadu v úplnom práve. A sám by si pripadal ako pomätenec, keby ich mal presviedčať o pravde. Zauvažoval, či by predsa len nebolo na škodu Imha niekam odložiť, kým neulúpia zrkadielko, a cestou späť ho vyzdvihnúť. Pre pokoj v skupine. Jeho skupine.

„Úplne s vami súhlasím,“ ozval sa profesor Namôjdušu, „máme s nami duševne nestabilnú ženu. A preto sa chcem spýtať: aký už len skutok šľachetnosti by to bol, keby sme ju vysadili a nechali napospas nepriateľskému prostrediu? My ostatní máme zbrane a vieme s nimi narábať. Ona ešte zbraň v ruke nedržala. A ešte jedna dôležitá vec. Myslíte, že by bolo rozumné nechať v uliciach Ociphradu ženu, ktorá je duševne nestabilná a okrem toho vie o našom zámere? Omnoho jednoduchšie bude vziať ju so sebou a radšej ju mať na očiach. A zbaviť sa jej môžeme naspäť v Citadele.“

„Presne tak,“ horlivo prikývol Jonáš a sám pre seba usúdil, že akademik mu len zobral slová z jazyka, ktoré on sám nestihol vysloviť.

Kováč zadumane prikývol. V skutočnosti prehovoril profesor k nemu a odvolával sa na jeho česť. Elena pochmúrne odvrátila zrak. Oddala sa predstave, že mala Snehulienke ešte počas plavby na Ošarpanej škebli 3 podrezať hrdlo a hodiť ju do mora. Prekvapivo ju táto predstava nevydesila. Skôr ju naplnila akýmsi zadosťučinením. Alebo vzrušením.

Severan si netrúfol odhadnúť, do akej miery je akademik po jeho boku ochotný uveriť príhode o magických amuletoch a Imhových prevteleniach, z ktorých jedného mohol byť svedkom, keby práve nespal v alkoholovom delíriu. Na druhej strane si vedec musel všimnúť, že sa s bývalou Snehulienkou baví rovnako dôverne, ako kedysi s niekdajším Sai Babom. V konečnom dôsledku skúmal profesor ľudskú hlúposť. A Severan si pri najlepšej vôli netrúfol odhadnúť, do akej miery skúma aj jeho samotného, keďže mu stihol vyzradiť, že pátra po zázračnom zrkadielku.

Voz zastal. Dovnútra sa nehlučne vkradol pašerák a prešiel po pätici pohľadom.

„Konečná, vystupovať,“ zavelil a ukázal na plentu.

ociphgrad-2

„Počkať,“ ohradil sa Jonáš prv než mu profesor Namôjdušu mohol opäť vziať slová z jazyka, „vysadíte nás v hlavnom meste nepriateľa len tak? Bez nejakej rady, údajov, odporučenia? Predpokladám, že pán Čučoriedka vás nenajal, aby ste nás sem doviezli len preto, aby ste nás nechali naslepo blúdiť po meste a vypytovať sa okoloidúcich, ako sa dostaneme k zrkadielku a ako ho čo najbezpečnejšie odvezieme do Citadely?“

Pašerák sa uškrnul a akademik súhlasne prikývol.

„Prejdite krížom cez mesto, až na jeho opačný koniec,“ rozhovoril sa napokon sprievodca, „na futbalový štadión Metalurgu Mokvas, ktorý kedysi hrával Najvyššiu severligu. Ociph ho najprv nechal premenovať na Krídla Ociphátu a potom úplne zrušiť. Teraz sa na štadióne vykonávajú popravy. Každý deň. Choďte tam. Navštívte predajcu pukancov a pýtajte si sladké v karameli. Ďalej uvidíte. Stretneme sa presne o dvadsaťštyri hodín desať míľ za mestom na západnej ceste, pri dolmene zasvätenom Opustenej. Ak tam nebudete, odchádzam bez vás.“

Po takmer trojmesačnom vození sa a vyjedaní zásob i delikates Lesklej armády sa piatim hrdinom kráčalo po meste pomerne ťažko. Okrem zbraní, peňazí a zopár osobných vecí si všetko nechali u pašeráka, ťažila ich však vlastná hmotnosť. Všetci okrem Eleny viditeľne pribrali. Jonáš sa pozastavil nad myšlienkou, že keď už teraz pri kráčaní úmorne funeli, ako odvlečú zrkadielko a ako budú podľa potreby utekať. Upokojilo ho, až keď sa rozhodol, že utekať sa nebude. Zrátal si totiž náboje do koltov a uistil sa, že mu vystačia na zopár stoviek stráží. Preto skonštatoval, že namiesto prípadného úteku sa von z mesta radšej pohodlne prestrieľa.

Okrem krikľavo malebných fasád inak ošarpaných domov ich za bránami mesta privítala aj nepríjemná zima Takmer ďalekého východu. A, samozrejme, neslýchaná pompéznosť celej Hlavnej ulice (terajšej Ociphovej ulice) vedúcej až po Hlavné námestie (terajšie Ociphovo námestie). Neskôr sa dozvedeli, že pri premenovávaní ulíc a námestí v niekdajšom Mokvase myslel Trevor Ociph len na seba. Každá ulica sa teraz volá Ociphova ulica a každé námestie Ociphovým.

Súčasťou ozdôb i čačiek boli aj neprehliadnuteľné transparenty tiahnuce sa z jednej strany ulice na druhú, vysoko nad hlavami chodcov. Každý sa začínal idealizovaným portrétom Trevora Ocipha a poukazoval tak vždy na jeden z jeho výrokov. Jednostajne, keď nejaký míňali, profesor Namôjdušu ich nahlas čítal:

 

Bojom za Ociphát posilníš mier!

Keď nie je mier, je aj vojna dobrá!

Nehovor o tom, čo robíš, nepriateľ to vidí!

Jedz mrkvu, je zdravá!

Knihy sú škodlivé, miesto nich pi alkohol!

Našim mestom severský agent neprejde!

Nebuď ovcou Severskej ríše! Buď ovcou Ociphátu!

Jedz kaviár, je drahý!

A vyber tie ruky z vreciek, keď sa s tebou zhováram!

 

Omar, Elena, Imho, Jonáš i profesor Raymond Namôjdušu si vybrali ruky z vreciek a pokračovali v chôdzi.

Prešli centrom, ktorého dominantu tvoril hrad Krémeš, základňa Trevora Ocipha. Pevnosť sa tešila rovnako krikľavo pestrému pomaľovaniu ako fasády najdôležitejších ulíc, pričom každú jej vežu zdobilo výstredné cimburie v podobe naaranžovaného kopčeka šľahačky na torte alebo dvojfarebnej zmrzliny. Jonáš si už oddávna priznával, že Severania nemajú zmysel pre originálnosť i kultúru celkovo a keď sa pokúšajú vytvoriť niečo vlastné, skončí sa to zväčša pohromou. Pohľad na niekdajší Mokvas ho však naplnil škodoradosťou. Východniari sa zasa vyžívali v imitovaní. Najmä v gýčovom napodobňovaní spôsobnej južanskej estetiky. A to s pustošivejším vplyvom na duševné zdravie jedinca ako citadelská avantgardná poézia.

Kráčalo sa im čoraz namáhavejšie. Akoby sa im nohy zabárali do akejsi neviditeľnej kolomaže. Keby nestrávili tri mesiace na korbe voza a nepribrali, Jonáš by ochotne uveril, že je v tom nejaký trik alebo mágia, za čo by ho profesor Namôjdušu už určite naisto mal za blázna. Preto radšej čušal. Iba kováč Omar sa rozhodol zohnať drožku či aspoň kone, nikde však nenatrafili na žiadnu stajňu a domáci sa s nimi odmietali na túto tému baviť. Napokon Severan rozhodol, že sa viac nebudú pýtať, aby nepritiahli pozornosť všadeprítomných stráží. Do cieľa to nejako zvládnu pešo a tam zistia viac.

Štadión zrušeného futbalového mužstva sa ako natruc nachádzal na opačnom konci mesta. Dokrívali tam za dobré tri hodiny a po príchode sa najprv usadili, masírovali si lýtka, chodidlá a držali sa za bok, v ktorom ich pichalo.

Asi z tretiny plné hľadisko sa prizeralo programu v troch dejstvách, pozostávajúceho z popráv a mučenia najrôznejších nepriateľov Ociphátu, agentov severu, škodcov, zradcov, dezertérov či vojnových zajatcov. Pätica, našťastie, dorazila počas takzvanej kultúrnej vložky, keď sa pálili knihy a vlajky a pred divákov predstúpili rôzni rečníci, velebiaci genialitu Trevora Ocipha, alebo tvrdo odsudzujúci nenávistnú konšpiráciu Meidanu či Severskej ríše.

„Aha, kazateľ z Octaviny a Citadely!“ vyhŕkol Imho a ukázal na chlapíka na pódiu, ktorý s obnaženou hruďou, rozpustenými zvlnenými vlasmi a švihácky upravenou briadkou pôsobil ako miestny podomový spasiteľ. Jonáš v ňom až s oneskorením matne spoznal Eliota Rosfasza, s ktorým za mrežami v Octavine spoločne strávil zopár bezvýznamných chvíľ.

„Slobodní občania Ociphátu!“ Rosfasz rozpažil ruky a nechal sa najprv vďačne oslavovať a keď potlesk i pokrik zvlažnel a dav zmĺkol, najprv prítomných ponechal v napätom tichu a potom pokračoval: „Majte sa na pozore! Zlo zo Severskej ríše zavítalo aj k vám!“

„Žeby nás odhalili?“ prekvapene vyletelo z Imha a ostatní ho zahriakli, nech okamžite čuší.

„Zlo má rôzne podoby, ktorými sa vás snaží zviesť, ovládať.“ Rosfasz sa opäť dôležito odmlčal. „Napríklad taká hygiena. Viem, že mnohí z vás netušia, o čo ide, a žijú v požehnanej sladkej nevedomosti. Záviďme im! Žiaľ, ani nevedomosť netrvá večne. Preto vás varujem už teraz. Hygiena je zlo! Keď vám bude niekto tvrdiť, že si máte pred jedlom umyť ruky, neverte mu! Keď vás niekto vyzve, aby ste sa konečne po mesiaci okúpali, rázne odmietnite! A keď vás niekto obviní, že žijete v špine, nahláste ho na najbližšej stanici Ľudových milícií!“

Dav zahrnul rečníka novou vlnou aplauzu.

„V prírode zvieratá nepotrebujú žiadne mydlá, žiadne šampóny, žiadne toaletné papiere. Vedia, že prílišná čistota by ich zbavila ochrany a nechala napospas zlu, ktoré ich môže ovládnuť. Keď naozaj veľmi treba, vedia sa čistiť samy. Mačky, opice, vtáky. Ale také prasce… tie sa radšej váľajú v bahne! Teraz vám názorne ukážem, ako sa môžete vystríhať hygieny a zároveň sa necítiť špinaví.“

Kazateľ Eliot Rosfasz sa vyzliekol donaha. Jonáš odvrátil tvár a trpiteľsky čakal, na čo sa chlap na pódiu premení. Veril, že to určite nebude žiaden biely lev. Ale skôr nejaký potkan alebo šváb. Lenže Eliot Rosfasz sa premeniť nehodlal. Stál tam, ako ho bohovia stvorili a vychutnával si ďalší príval búrlivého potlesku. Následne si sadol na zem, sklonil hlavu a prv než predviedol sľúbené, obdaroval publikum novou perlou múdrosti:

„Mačky to vedia, dokážete to aj vy. A pamätajte – hygiena je váš nepriateľ!“

A tu kazateľ predviedol skutočný majstrovský kúsok telesnej akrobacie. Chytil sa za bedrá, nadvihol boky, predklonil hlavu ešte viac a začal si lízať zadok.

„Poďme hľadať pukance s karamelom, prosím,“ zaúpela zdrvene Elena.

Ostatní sa okamžite a bez slova zdvihli. Iba Imho podľahol natoľko sverepému záchvatu smiechu, že mu museli pomôcť vstať a podopierať ho pri chôdzi.

Opýtali sa piatich predajcov pukancov, ale každý len pokrútil hlavou. Spozornel až šiesty.

„Ste si istí, že chcete pukance s karamelom?“ overoval si, či to zákazníci so svojou požiadavkou myslia vážne.

„Naskrze istí,“ odvetil Jonáš, „pukance s karamelom sú pre každého z nás veľmi dôležité.“

Predavač prižmúril oči a pozorne si ich premeriaval.

„Pukance s karamelom nemám v dnešnej ponuke. Ale môžem vás odprevadiť na miesto, kde ich dostanete.“

„Veľmi radi,“ predstieral radosť Severan, „a kam to bude?“

„Na opačnú stranu mesta,“ zaklokotal predavač.

„Ah!“ vyletelo súčasne zo všetkých piatich.

Chlap si zbalil svoje rárohy, vyhodil ich na chrbát a spoločne opustili štadión.

„Takže vy ste ten…“ skúšal vyzvedať Jonáš, ale ich nový sprievodca ho rýchlo zastavil.

„Ja nie som nikto, len predavač pukancov.“

„Ale vy nás…“

„Ja vás len dovediem na miesto, kde si môžete kúpiť karamelové pukance.“

Severan sa však nevzdával.

„Vy teda nie ste s…“

„Nie, ja nie som s nikým. Za mnou len z času na čas prídu ľudia, že chcú karamelové pukance. A ja ich tam zavediem. Viac vedieť nechcem.“

„Ale keď je taký dopyt po karamelových pukancoch, čo keď ich začnú ponúkať aj iní predavači?“

„To nehrozí,“ chlapík zdvihol zamietavo prst. „Mokvasania karamelové pukance neznášajú.“

Profesor Namôjdušu sa predavača opýtal, prečo nikde nevidno drožky alebo aspoň kone, aby nemuseli opäť šliapať pešky. Chlapík im ochotne vysvetlil, že Trevor Ociph akúkoľvek mestskú verejnú dopravu zakázal a na jazdu na koni treba špeciálnu licenciu, čosi ako Preukaz oprávňujúci riadenie živého dopravného prostriedku na území Ociphgradu. A tento preukaz vydáva len tajná služba, teda Ľudove milície. Predavač pukancov tiež opatrne dodal, že opatrenie slúži na to, aby sa ľahko vypátrali a zatkli podvratní cudzinci, pretože len tí sa budú vypytovať na kone a drožky.

„Keby sa po vašom meste nekráčalo tak nesmierne ťažko!“ zastonal napokon zronený Imho.

„Veľmi dobrý postreh, mladá pani,“ uznanlivo pritakal predavač, „Tu v Mokvase sme nikdy nemali radi cudzincov. Najťažšie ich tu znášali futbaloví fanúšikovia. Metalurg Mokvas totiž vždy končil ako posledný v tabuľke a každý si sem chodil po isté víťazstvo. Až túto potupu skalní fanúšikovia viac nedokázali niesť a počas akéhosi rituálu čiernej mágie prekliali každého Nemokvasana, ktorý položí nohu na územie nášho mesta. Zabralo to. Odvtedy sa hráčom hostí lepili podrážky o trávnik a Metalurg konečne aspoň remizoval.“

Do nového cieľa dorazili udychčaní, s nohami z olova a puchnúcimi chodidlami. Okrem Eleny, ktorá si po celý čas svižne vykračovala a únavu ostatných vnímala ako davovú psychózu. A profesor Namôjdušu zasa odmietal veriť rituálom či čiernej mágii a chabú kondíciu pripisoval predošlému prežieraniu sa a nedostatku pohybu.

Sprievodca ich priviedol k ošumelému domu vo vedľajšej ulici neďaleko hlavnej brány a zaklopal na oceľové pivničné dvere. Ktosi vnútri odhrnul priezor a neochotne zaštekal:

„Čo chceš?“

„Pukance s karamelom,“ zaznela odpoveď a peší cestovatelia onedlho začuli vrzgot pohybujúcich sa haspier. Predavač sa s nimi rozlúčil a Jonášova družina vstúpila do tmavého priestoru odchýlených dverí s vytasenými zbraňami. Pre istotu.

Brána za nimi sa s rachotom zatvorila a hrdinovia v pološere čoskoro rozoznali, že hľadia v ústrety naježeným hlavniam. Šlo síce o hrdzavé zastarané muškety, ktoré držala skupinka zdivočene zarastených chlapov, no aj také vedia na blízku vzdialenosť človeka smrteľne prešpikovať.

„Takto vítate každého, kto si príde po karamelové pukance?“ precedil Jonáš a pevne zvieral svoje dva kolty namierené na postavy pred sebou. Profesor Namôjdušu cielil svojou opakovačkou, Elena zvierala vrhacie nože, kováč čakal pripravený rúbať a Imho zatínal päste.

„Na pukance sa bežne chodí s vytiahnutými puškami?“ odsekol jeden z divoko bradatých. „Kto ste a čo tu chcete?“

„Sme zákazníci, čo chcú pukance,“ necúvol Jonáš, „a vy ste kto?“

Bradáčovi sa nebezpečne rozhoreli oči a vražedne mu blčali aj navzdory prítmiu. Zlovestne zavrčal, zovrel svoju zbraň a už sa zdalo, že padne prvý výstrel, keď zasiahol profesor Namôjdušu.

„Počkať! Vás poznám,“ prehovoril a jeho pohľad sa stretol s pohľadom vznetlivého bradáča. „Vy ste predsa Oleg Ozembuch, ľavé krídlo Metalurgu! Najlepší útočník v jeho dejinách. Prezývku Ozembuch ste získali, lebo sa radi búchate o zem v šestnástke súpera a rozhodca vám to často kúpi.“

„To nie je žiadne tajomstvo,“ odvrkol chlap, ale hnev v jeho očiach poľavil.

„Videl som vás pred troma rokmi na ihrisku Nippur Utd. Zápas sa skončil dva-dva. Dvakrát ste pritom teatrálne padli v našom pokutovom území a dvakrát rozhodca proti našim odpískal penaltu. Taká neférovosť sa len tak zabudnúť nedá.“

„Áno, krásne časy,“ zazubil sa bradáč a nechal klesnúť hlaveň. „Vy musíte byť cudzinci, o ktorých hovoril pašerák. Ľudove milície takéto veci nevedia.“

Aj ostatní postupne schovali zbrane a rozpačito sa zvítali.

„Takže vy ste tá skvelá partia, ktorú Severská ríša vyslala na pomoc ilegalite v Mokvase,“ zaškľabil sa Oleg Ozembuch, „jeden valibuk, dvaja strelci, stopárka… A ty,“ ukázal na Imha, „musíš byť aspoň nejaká čarodejnica, keďže vyzeráš úplne nanič.“

„My sme tu po zrkadielko,“ odvetil Jonáš, „na pomoc vám vyslali armádu.“

„Ktorá sa vzdala!“ prepukol futbalista v hlasný rehot a jeho kumpáni sa pridali.

„Tak pomôžete nám, alebo nepomôžete?“ zvraštil čelo Severan.

„Ukradnúť Ociphovi akési bezcenné zrkadielko? Samozrejme, za to sa všetci bez váhania obetujeme.“

A opäť sa opačná strana hlučne chytala za bruchá.

„To zrkadielko je…“ bránil sa Jonáš, ale odrazu nevedel, ako dokončiť vetu. Predbehla ho lapačka snov:

„Zázračné. To zrkadielko je zázračné.“

„Óh, takže zázračné,“ zopakoval posmešne Oleg Ozembuch. „Denne nám tu Ociph, podobne ako mestskí radcovia, ktorí ho sem vpustili, vymýva mozog konšpiráciami a ideologickými bludmi ťažkého kalibru, a teraz dokvitne partička z Citadely a tvrdí, že prišla po zázračné zrkadlo! Hej, ty fanúšik Nippuru,“ ukázal futbalista na akademika, „ty sa tiež tváriš, že neveríš nadprirodzeným nezmyslom.“

„Máte pravdu, neverím,“ prikývol profesor, „všetko sa dá vysvetliť racionálne.“

„To zrkadielko je magická veštiareň. Odpovie pravdivo na akúkoľvek otázku,“ mračila sa Elena.

Prv než ju útočník Metalurgu stihol znovu uraziť a kováč by mu za to stačil jednou ranou sťať hlavu, situáciu opäť zachraňoval profesor Namôjdušu.

„Mágia je len vyššia forma technológie. Ociph sa dostal k predmetu, ktorý môže byť preňho cenným zdrojom informácií a poskytuje mu vo vojne strategickú výhodu.“

„Výhodou by bolo, keby ste si Ocipha po návrate vystriehli a zabili ho,“ odvrkol trpko futbalista.

„Tiež si to myslím,“ utrúsil tlmene Omar.

Do bezradného ticha sa umiernene ozvala Elena:

„Sami dobre viete, že Ociphova telesná stráž je najstarší a najobávanejší žoldniersky rád na svete. Cez ňu k nemu neprenikne ani mucha. Okrem toho by sa jeho vraždou nič nezmenilo. Ociph nie je príčina, je následok. Kedykoľvek by ho nahradil niekto iný, omnoho horší. My potrebujeme ísť k jadru veci, k pôvodu zla. A na to potrebujeme zrkadielko.“

„Do čerta s vami…“ povzdychol si útočník Metalurgu a obrátil sa na chlapca, ktorý bol z celej jeho skupiny zarastený najmenej. „Jacek, odprevaď ich, kam treba.“

„Kam?“ chcel vedieť Jonáš.

„Naspäť na štadión,“ odvetil Oleg Ozembuch a všetci muži v Severanovej družine jednohlasne strastiplne zastonali.

Facebook Comments
Zdieľaj: