Jožin Bahenný aka Kvet Lotosový

máj
03

Rodák z Citadely, dlhodobo zamestnaný v štátnej správe ako agent provokatér kontrolujúci pracovnú morálku úradníkov a ich lojálnosť k byrokratickému systému ríše. Keďže jeho odmeny priamo súviseli s množstvom odhalených „vierolomných“ úradníkov, začal si udania vymýšľať. Trvalo približne dva roky, kým mu na to prišli, za tú dobu však skončilo na ulici vyše dvesto pracovníkov štátnej správy. Jožina Bahenného prepustili s okamžitou platnosťou, k veľkému počudovaniu mnohých bez akéhokoľvek trestu, či následkov. Údajne sa štátna správa chcela vyhnúť medializácii. O tú sa však postaral sám Jožin. Krátko po svojom vyhadzove vydal knihu, v ktorej podľa vlastných slov „odhalil skorumpovanú neúprosnú byrokraciu a jej šikanu“, zverejnil rôzne „zatajované informácie“, „demaskoval klamstvá a špinavosti“ a vyzval masy na neúprosný ale spravodlivý boj za čestnosť a slušnosť v štátnom systéme. Jeho kniha sa zo dňa na deň stala bestsellerom. Poprední komentátori denníka STE ho velebili ako „morálneho apoštola novej doby“, videli v ňom „svedomie národa“, či „hlas z ľudu“. Iba jeho bývalý nadriadený ho označil za bezchrbtového oportunistu, ktorý trpí zúfalým nedostatkom pozornosti, za čo naňho Jožin Bahenný podal trestné oznámenie. Keďže si Jožin práve vychutnával veľkú priazeň citadelskej verejnosti i súdov, oslobodil ho sudca od všetkých obvinení a jeho šéfovi vymeral 10 rokov za ohováranie s odôvodnením, že „po živých martýroch sa nešliape“.

Jožin Bahenný vydal ešte asi desať ďalších kníh, kde zakaždým nanovo odhalil „skorumpovanú neúprosnú byrokraciu a jej šikanu“, opätovne zverejnil (či podľa vlastných slov len zopakoval) „zatajované informácie“ a „demaskoval klamstvá a špinavosti“. Nezabudol samozrejme vyzvať občanov na spravodlivý boj proti systému i Meidanu, ktorý celý systém spôsobil. Keď mu istý kritik opatrne vytkol plagiátorstvo vlastných diel, bránil sa Jožin Bahenný argumentom, že opakovaná lož sa stáva pravdou (myslel tým samozrejme „vymývanie mozgov zo strany Severskej ríše“) a že k tomu, aby budík prebudil spiaceho človeka, musí nepretržite vyzváňať tým istým naliehavým zvukom. Odvtedy mu komentátori k menu pridávali aj čestný prívlastok „budík národa“. Fráza „opakovaná lož sa stáva pravdou“ sa stala Bahenného obľúbeným propagačným heslom, ku ktorému neskôr pridal „Čím väčšia lož, tým hlasnejšie ju treba kričať do sveta“. Myslené samozrejme na Severskú ríšu.

Niekedy v tejto dobe sa Jožin Bahenný stal zákazníkom Eliota T. Rosfasza. Popritom, ako si užíval radovánky so svojim o dvadsať rokov mladším milencom, doňho okrem svojho prirodzenia vsúval aj revolučné idey a Eliot T. Rosfasz bol ochotný i schopný prehltnúť a stráviť akékoľvek (myšlienkové) sústo. Zlom prinieslo až Ociphove povstanie, ktoré sa u väčšiny obyvateľstva Citadely stretlo s pre oboch prekvapivým odporom. Kým Rosfasz v ňom s nadšením rozoznal príležitosť, Bahenný ho poňal ako nebezpečenstvo pre svoju popularitu, keďže si rýchlo zrátal, že Ociphova radikálna hŕstka disponuje výrazne menšou kúpnou silou ako umiernená väčšina. Aby sa rýchlo očistil, začal vystupovať pod umeleckým menom „Kvet Lotosový“ alebo v skratke „Lotos“ a svoju literárnu agendu upravil na témy diéta a správna životospráva. V čase, kedy došlo k blokádam obchodných trás a nedostatkom jedla v metropole, zožali témy ako držanie diéty len chabý úspech, keďže boli považované za provokáciu. Lotos sa na dôvažok rozišiel aj s Rosfaszom, ktorý vo svojom duchovnom učiteľovi videl už len „zbabelca, oportunistu a prezliekača kabátov“. Rosfasz odišiel z Citadely s Ociphom a jeho prívržencami a Lotos, aby konečne opäť zaujal, začal verejnosť presviedčať o tom, že sa dá žiť výlučne len zo vzduchu. Jeho aktivita sa spočiatku stretla so záujmom, stal sa vítanou osobnosťou verejných vystúpení, predaj jeho kníh opäť stúpol. Až ho raz fanúšikovia pristihli, ako sa po jednom z kazateľských prejavov napchával tlačenkou na toalete neďalekého pohostinstva. Následne nahnevaný dav vyhnal Lotosa z Citadely.

Bahenný skúsil nové šťastie v Octavine. Tam jeho kariéra narazila na rýchly koniec potom, ako ho kapitán stráže Walmont vrhol do žalára „za šarlatánstvo a šírenie bludov“ a bol ochotný prepustiť ho najskôr až po mesiaci a to len v prípade, že dovtedy vydrží žiť výlučne zo vzduchu. Nestalo sa tak a Lotos po týždni skonal za mrežami na následok letálneho odvodnenia organizmu. Jeho smrť prišla Rosfaszovi vhod, aby ho vyhlásil za mučeníka a pritiahol tak na seba pozornosť a priazeň zosnulého fanúšikov.

Zdieľaj:

Eliot T. Rosfasz

apr
26

Rodák z Mokvasu pochádzajúci z rodiny, ktorej všetci členovia pracovali (a dodnes pracujú) v Kovospracujúcich závodoch Mokvas. Mladý Eliot sa však ako jediný vzpriečil rodinnej tradícii a podľa vlastných slov zacítil po- trebu „zmysluplného povolania a duchovného poslania, pomocou ktorého by zblúdeným otváral oči a slepým navracal zrak“. Z tohto dôvodu sa rozhodol odsťahovať do Citadely. Tam sa so svojou povahou filozofa, podobizňou švárneho šuhaja so zvlnenými rozpustenými vlasmi, šviháckou briadkou, zádumčivými pózami a rečníckym talentom obratom stal plateným milovníkom bohatých starších žien. Vo svojich memoároch s názvom „Mučenie“ označil sám seba za rafinovaného marketingového stratéga, ktorý len chytro objavil medzeru na trhu a svoje služby rozkoše dámam v dôchodkovom veku označil za rýchly zdroj peňazí, aby sa neskôr mohol venovať svojmu ozajstnému poslaniu.
V skutočnosti sa mi od iných milovníkov starších žien podarilo zistiť, že Rosfasz sa v skutočnosti správal ako veľmi agresívna konkurencia a ná- rokoval si celý trh neukojených penzistiek čisto pre seba. Podľa výpovedí sa uchyľoval k neférovým metódam očierňovania iných kolegov vo svojom odbore v podobe šírenia fám o ich pohlavných chorobách alebo ich udáva- nia daňovému úradu z dôvodu údajného zamlčiavania daní. Pri overovaní informácií na Daňovom úrade mesta Citadela som naďabil na skutočný dô- vod Rosfaszovej nenávisti voči Severskej ríši. Mladý milovník starších žien totiž počas svojich veľmi horlivých udavačských aktivít upútal pozornosť daňového orgánu aj na svoju osobu. Úrad pri lustrovaní zistil skutočnosť, že Rosfasz si umelecky pozmenil svoje krstné meno z Eliota na Elliotta a ne- zaplatil (najmä v Citadele vymáhanú) daň za ďalšie dve písmená vo výške dvetisíc ríšskych denárov. Mladý milovník sa vyrúbenej pokute vzmáhal a zo všetkých síl sa pokúšal s úradníkmi dohodnúť. Dokonca im ponúkol kompenzáciu vo forme uspokojovania využitím svojich povestných ústnych a jazykových kvalít. Túto ponuku aj vedenie úradu využilo pre asi 50 svojich mužských zamestnancov a upravilo pokutu na 1500 denárov (variant „a“: bez prehĺtania) alebo 1000 denárov (variant „b“: s prehĺtaním). Rosfasz sa rozhodol pre variant „b“ so zámerom, že sa mu pri mimoriadnej zaniete- nosti podarí stlačiť pokutu na nulu. To sa mu napokon aj podarilo, avšak za cenu ďalšej pokuty od Úradu hygienického dozoru vo výške 500 denárov za nedostatočnú ústnu hygienu a následneza nakazenie celého daňového úradu istou mykotickou pohlavnou chorobou.
Tu niekde nastal v hlave mladého nádenníka telesných radostí zásadný zlom. Pokuty zo strany byrokracie v ňom podľa vlastných slov „zlomili vieru v systém“. Svoje aktivity milovníka dôchodkýň napokon pripísal podľahnu- tiu „tlaku nespravodlivého systému“ s tým, že sa „ocitol zatlačený do slepej uličky“. Meno si zmenil naspäť na Eliot a postupne sa začal profilovať ako jeden z najútočnejších kritikov Severskej ríše a Meidanu.

Zdroj: prof. Raymo(nd) Namôjdušu: „Dejiny hlupákov“ (výňatok z pripravovanej knihy)

Zdieľaj:

Ľudo Bludo zvaný Lopatka

apr
05

Rodený Mokvasan, ktorého celoživotným snom bolo stať sa novinárom. Z každého periodika Mokvasu ho po jednom dni vyhodili kvôli neschopnosti napísať jedinú vetu bez gramatickej chyby. Jeho najdlhšia žurnalistická kariéra prebehla v podobe samozvaného športového komentátora, keď z tribúny domácich hlasným ziapaním a s desaťminútovým oneskorením komentoval dianie na ihrisku Metalurgu Mokvas. Spomenutá profesijná dráha trvala závratných šesť týždňov, čo predstavuje necelé tri domáce zápasy. Hudov komentátorský talent neocenil istý hrobár, ktorý sa, aby dotyčnému zavrel ústa, zahnal po ňom lopatou. Iba raz trafil a zabil sedem múch, ktoré medzičasom lozili po Hudovej od medoviny lepkavej tvári. Samotného komentátora hrobár síce nezabil, iba účinne umlčal. Tvár mu však znetvoril dostatočne natoľko, aby mu na základe novej morfológie čŕt vyslúžil prezývku „Lopatka“.

Podľa vlastných slov Bluda v danom momente osvietilo. Po tom, ako sa prebral z bezvedomia skĺbeného s alkoholovým delíriom, prehlásil, že vstal z mŕtvych, aby svoj život zasvätil vyššiemu cieľu: odhaľovaniu nebezpečných konšpirácií. Ako prvú odhalil konšpiráciu Meidanu a Severskej ríše proti zvyšku sveta, ktorú dovtedy už usilovne rozširovali jeho spoluobčania Eliot T. Rosfasz a Jožin Bahenný alias Kvet Lotosový. Kým obaja spomenutí spriaznenci sa stali populárnymi kazateľmi, dospel Ľudo „Lopatka“ Bludo k presvedčeniu, že triedny boj musí prebiehať ozbrojeným spôsobom s čo najväčším množstvom obetí a preliatej krvi. S týmto zámerom presvedčil už beztak nudou zradikalizovaných odborárov Kovospracujúcich závodov Mokvasu k založeniu tzv. Rýchlej šikanačnej úderky, ktorá vo voľnom čase pod hrozbou násilia vnucovala dôchodcom kúpu predražených hrncov a vymáhala od detí vreckové. Táto paravojenská skupina sa medzi odborármi tešila veľkej popularite a rozširovala sa o čoraz viac členov. Až si ju všimol Trevor Ociph a povýšil ju na úroveň poriadkovej inštitúcie po tom, ako zrušil mestskú žandarmériu. Z dôvodu ľubozvučnosti názvu premenoval Lopatka po odporúčaní Mária Osvieteného svoju úderku na Ľudove milície. Kvôli lepšiemu šíreniu strachu a teroru (v krajných prípadoch aj poriadku) vyfasovala organizácia čierne kožené kabáty a rýchlopalné kolty. Jej charakteristickou črtou sa však stali červené pásky so skratkou ĽM na ramenách členov.

Zdroj: prof. Raymond Namôjdušu: „Dejiny hlupákov“ (výňatok z pripravovanej knihy)

Zdieľaj: