Ctihodný pán

„Už mám toho po krk!“ zahrmel chlap so špicatými fúzami, odetý v čierno-červenom vojenskom kabátci, a šmaril karty na stôl. Žena, ktorá sa skrývala v tieni na opačnej strane miestnosti, siahla po vrhacej dýke. Rukovätí zbraní sa vzápätí dotkli aj dvaja ozbrojenci, stojaci chlapovi v kabátci za chrbtom.

Muža, ktorý mu sedel oproti, celá reakcia zjavne ani len trochu nevyviedla z miery. Pokojne dvihol pravú ruku a všetky dlane sa vzdialili od zbraní.

„Čučoriedka,“ zavrčal fúzatý ozbrojenec podráždene, ale predsa len už miernejšie, „chcem, aby si mi vyklopil, čo celé toto divadlo znamená. Prehrám, vyhrám. Prehrám, vyhrám. A to dookola. Prečo si ma sem, do pekla, zavolal? Čo odo mňa chceš?“

cucoriedka-cert

Oproti sediaci muž sa na svojho spoluhráča stále len upriamene a nesmierne ľahostajne díval. Pritom prežúval. Spôsobne, so zatvorenými ústami. Medzi obyvateľmi Citadely kolovali povery, že Reginald Čučoriedka neprestajne prežúva, aby nemusel otvoriť ústa a rozprávať. Nikto však netušil, čo stále prežúval. Nevyvádzal tým z miery len všetkých svojich protihráčov v kartách, ale aj bežných ľudí. Jedni tvrdili, že žuje tabak, iní zasa prisahali, že ide o pružnú živicu ktorejsi exotickej rastliny. Našli sa aj takí, ktorí o ňom hlásali, že ho videli žuť všetko. Od medených mincí, útržkov šiat až po pálené tehly alebo kusy dreva odštiepené z nábytku. A vraj žul stále, aj počas spánku. Jedinou výnimkou bolo, keď prehovoril. Čo sa stávalo zriedkavo.

„Teba,“ zahlásil pán Čučoriedka počas nepatrnej pauzy, keď na zlomok sekundy práve prestal prežúvať.

„Čože?“ zaškľabil sa chlap v kabátci a vystrúhal nechápavú grimasu. Nevedel, čo ho viac prekvapilo. Či Čučoriedkova odpoveď, alebo skutočnosť, že ho po prvýkrát po hodine počul prehovoriť.

Do svetla vstúpila vysoká štíhla ženská postava v priliehavom loveckom šate, s dlhými gaštanovými vlasmi spletenými na chrbte. Ruky držala zámerne od tela, aby dala najavo, že sa nemieni dotknúť zbraní. Chlap v kabátci si ju premeriaval od hlavy po päty s neskrývaným záujmom. Jej neobyčajná krása mu klala oči. Myseľ sa mu roztočila nad otázkou, ako sa k nej jeho protihráč dostal. Ženy ako ona boli v Severskej ríši veľmi zriedkavé. Odkiaľsi o nej počul, že pochádza z ďaleka a je lapačkou snov, ale chlap v róbe pri najlepšej vôli netušil, čo to znamená. Jej ľud žil kdesi na severovýchode, v končinách za hranicami impéria, susediacich dokonca so samotnou Opustinou – vražednou zemou nikoho. Skrotiť si tamojšiu divožienku sa považovalo za úlohu nad ľudské sily.

„Posledná hra,“ prehovorila mäkkým melodickým hlasom, „v nej sa rozhodne o všetkom. Ak vyhráš, pán Čučoriedka ti vyplatí stotisíc zlatých. Ak prehráš, chce lojálnosť teba i tvojich mužov.“

„Ha!“ uškrnul sa chlap a veľavravne zahlásil: „Lojálnosť Diablov patrí len Čertovi.“

„A čo Meidan?“

„Meidan…“ hráč sa na chvíľu zdanlivo zamyslel, „Meidan je prislabý, je minulosťou. S Ociphom prichádza nová doba. Treba sa prispôsobiť, časy sa menia.“

„Nie však zákonite k lepšiemu,“ namietla dievčina, „a Meidan už prežil kadečo. Je tu celé veky a vy ste jeho najmocnejšou sektou.“

„Ale toto je iné, dievčinka,“ namietol chlap, ktorý sa predstavil ako Čert, „Severská ríša padá, končí. Je otázkou času, kedy padne aj Citadela. Všetko staré sa rúca – a kde je Meidan? Uzavretý vo svojej ostrovnej pevnosti ďaleko odtiaľto…“

„Severská ríša padá kvôli zbabelcom,“ ľadovo precedila cez zuby kráska.

Čert sa schuti rozrehotal.

„Povedz mi, kvetinka, aký má zmysel bojovať za stratenú vec?“

Dievčina sa chystala rozhorčiť, ale Reginald Čučoriedka ju zastavil pohybom ruky. Krátko si vymenili pohľady a napokon vecne a krotkejšie odvetila:

„Prijímate hru pána Čučoriedku? V prípade, ak prehráte, vstúpite do jeho služieb a postará sa o vás. Dostanete od neho výzbroj, proviant, žold…“

„Prijímam,“ skočil jej chlap do reči, „ale pod jednou podmienkou.“ Čert si ju chvíľu premeriaval spaľujúcim pohľadom a olizol si pritom pery. „Ak vyhrám, budeš moja. A budeš mi po vôli do konca tvojho života.“

Pán Čučoriedka prestal žuť a zvraštil čelo. Práve sa hotovil opäť prehovoriť a vydať zo seba rovno niečo krátke a úderné, keď ho dievčina predbehla:

„Prijímam.“

Pán Čučoriedka sa na ňu spýtavo zadíval, ona mu však len nemo prikývla.

„Poďme teda konečne hrať,“ zahniezdil sa netrpezlivo Čert a pomädlil si ruky.

Rozdali karty. Raz jeden, raz druhý. Chlap v kabátci dostal v prvom kole kráľa a štvorku. Vypýtal si ďalšiu – šestka. Súčet dvadsať. Postupne ich vykladal. Čučoriedka vyložil osmičku, deviatku a trojku. Tiež dvadsať. Takže odznova.

Štyri ďalšie kolá za sebou vyložili rovnaký súčet. Čerta z toho rozsvrbelo celé telo. Hmýril sa na stoličke a oči mu rozrušene planuli. Miloval hry. Hry, v ktorých šlo o veľa. Len škoda, že táto nebude trvať dlho. Zato je intenzívnejšia a dráždivejšia ako ostatné. Veď predsa hrá s jedným z najvplyvnejších ľudí v Citadele. Keď vyhrá, získa najkrajšiu ženu v Severskej ríši. A keď prehrá? Bude slúžiť za peniaze, stravu a zbrane. Čo viac si mohol priať?

Nad stolom kartárov hustlo napätie, dokonca aj dievčina i obaja strážcovia sa opatrne nakláňali dopredu, aby im nič z diania neuniklo.

Eso a desiatka! Teraz ho Čučoriedka len sotva prebije! Čert sa s úľubou oprel a sebavedome hodil karty pred seba. Jeho protihráč sa ani nepohol, len meravo hľadel pred seba. Nastalo hrobové ticho a jediný pohyb a zvuk v miestnosti vychádzal z Čučoriedkových rytmicky sa hýbajúcich čeľustí.

Uplynula celá večnosť. Napokon sa elegantný pán vystrel a s bohorovným pokojom pred seba vystrel dve esá.

„Do paroma!“ zasyčal Čert a vyskočil zo stoličky. Potom sa zhlboka nadýchol a povystieral. „Pekelne dobrá hra, Čučoriedka!“

Fúzatý švihák v čierno-červenom kabátci vystrel pravicu. Ctihodný pán na opačnom konci stola sa postavil a podávanú ruku prijal.

„Diabli sú tvoji služobníci,“ zahlásil Čert. „Čo ďalej?“

„Elena vás zajtra vyhľadá.“

Chlap v kabátci pozrel striedavo na pána Čučoriedku a na dievčinu. Potom sa chlipne uškrnul.

„Platí, starký.“

Keď odchádzal, Čert jemne drgol do Eleny.

„Raz ťa aj tak dostanem,“ šepol a žmurkol na ňu.

„Raz ťa zabijem,“ odvetila šepotom Elena a vystrúhala na perách úsmev, z ktorého tuhla krv v žilách.

 

„Prečo tento gangster?“ vyhŕkla Elena po tom, ako ich Čert i s ochrankou opustil.

Postarší vznešene pôsobiaci dôstojne oplešatený muž nevysokého, ale pevného vzrastu s jastrabím pohľadom dvoch blízko seba striehnucich očí sa uprene zadíval pred seba a prestal žuť.

„Je to hráč, ktorý drží slovo,“ odvetil pán Čučoriedka po niekoľkých sekundách ticha. „Obávaš sa hádam niečoho?“

„Áno, bojím sa,“ priznala pobavene. „O jeho život, ak sa ma čo len dotkne.“

„Potrebujeme jeho i jeho chlapov,“ zdôraznil ctihodný muž, ktorý keď práve neprežúval, ohýbal sa dopredu. „Pokús sa ho nechať nažive.“

„Pokúsim.“

„Ideme, Sajmon nás čaká.“

Zo zadnej komnaty hostinca vykĺzli cez podlahové dvere a podzemnou chodbou prešli na opačnú strane ulice do nevestinca, ktorý svojho času slúžil ako pobočka Ríšskej banky. Tam pán Čučoriedka koncom svojej vychádzkovej palice päťkrát zaťukal na masívne oceľové dvere. Otvoril sluha, ktorý ich bez váhania vpustil dnu.

Ocitli sa vo vínnej pivnici, kde komorník otvoril skryté dvierka v strope a po vysunutom rebríku ich nechal vystúpiť do tajnej komnaty, zahalenej v pohodlnom prítmí, kde na komode horelo zopár sviec. Žiadne modrasté škoricové svetlo modernej doby. V tieni jedného z kútov stáli tri kreslá, kde už sedel nenápadne oblečený tmavovlasý muž. Hneď, ako ich uvidel, sa ich ponáhľal pozdraviť.

„Pán Čučoriedka… madam Elena…“ vyjachtal Sajmon a usiloval sa tváriť sebaisto. Príliš sa mu to však nedarilo a hlas sa mu nervózne chvel.

Riaditeľ Ríšskej banky počkal, kým si hostia posadajú, potom klesol do kresla aj on. Žezlo vedenia najväčšej finančnej inštitúcie prebral len nedávno. Nahradil bývalého šéfa Trevora Ocipha, ktorý prišiel o rozum (zlé jazyky tvrdia, že to nie je pravda, keďže rozum nikdy nemal…), potom záhadne zmizol a ešte záhadnejšie sa vynoril ako vodca armád, tiahnucich proti Severskej ríši. Udalosti posledných mesiacov sa Sajmonovi vpísali do strhanej unavenej tváre. Najprv vymenovanie za riaditeľa, potom všadeprítomná panika z vypuknutej vojny a napokon pán Čučoriedka, ktorý si ho vyhľadal ešte v onen deň, keď sa začali šíriť zvesti o útoku záhadných golemov na mestá impéria. A bol to pán Čučoriedka, kto od neho teraz žiadal splatenie niekdajších služieb.

Sajmon poznal elegantného pána ešte zo študentských čias. Koniec koncov mu dopomohol k práci v Ríšskej banke, k predchádzajúcemu postu finančného riaditeľa i k pozícii generálneho riaditeľa. Vždy mu nenápadne poskytol tipy, kde investovať, čo kúpiť a čo predať. Posledné takéto diskrétne odporučenie sa vzťahovalo na financovanie úspešnej expedície za zlatom na Piesočný kontinent.

Pán Čučoriedka sa pri všetkých svojich vnuknutiach a tipoch len výnimočne zjavoval osobne. Celkovo sa na verejnosti ukazoval len zriedkakedy, preto ho mnoho ľudí považovalo za ducha, prípadne za mýtickú bytosť jednej z početných mestských legiend Citadely. Keď už sa uráčil navštíviť niekoho priamo, znamenalo to väčšinou niečo nesmierne dôležité až nepríjemné. Nehovoriac o tom, ak sa k tomu aj rozhodol prehovoriť.

„Mám novinky,“ rozhovoril sa Sajmon, aby zbytočne neplytval drahocenným časom pána Čučoriedku. O Elenu ani len pohľadom nezavadil, neprišiel sem preto, aby obdivoval jej krásu. Celú svoju pozornosť sústredil na stretnutie s ctihodným pánom. „Podľa mojich informátorov má Ociph v poli sedem útvarov pripomínajúcich armády a nespočetné množstvo menších žoldnierskych skupín. Avšak dosť veľkých na to, aby plienili vidiek. Okrem toho sa musel dostať k veľkému množstvu starých amuletov, pretože pomocou nich si vytvára neživých bojovníkov. Keďže ich zatiaľ nemá z čoho modelovať, najradšej kradne sochy moderného umenia z kameňa alebo kovu. Jeho vojská práve včera úplne zničili jednu z troch severských armád, ktoré proti nemu Rada bezpečnosti vyslala. Straty predstavujú asi 50000 ľudí, zajatcov predal do otroctva…“ Sajmon sa na moment ustarostene odmlčal a dodal: „Keď táto správa zastihne Citadelu, vypuknú tu ďalšie nepokoje…“

Do mŕtveho ticha prehovorila lapačka snov:

„Je Citadela ohrozená?“

„Zatiaľ nie,“ pokrútil hlavou riaditeľ Ríšskej banky, „ale je čiastočne odrezaná od južných a východných provincií a od ich posádok. Niektoré mestá sú obkľúčené, iné sa vzdávajú. Podaktoré dokonca dobrovoľne prebehli na stranu Ocipha…“

„To je neslýchané!“ vyhŕkla dievčina. Pán Čučoriedka ju zastavil jemným dvihnutím ruky a hlavou kývol Sajmonovi, aby pokračoval.

„Ociph zjavne presne vedel, kde je popularita vlády i celej Severskej ríše najnižšia. Kapitulovali najmä problémové oblasti na východe. Tam sa aj sústreďuje najväčšia časť jeho síl. Bohaté južanské kupecké mestá na Salamandrom polostrove sa zasa urputne bránia. Zopár menších vypálil a úplne zrovnal so zemou. A obyvateľov dal buď zmasakrovať, alebo odvliecť do otroctva. Jedno mestečko sa mu dokonca vzdalo a chcelo prejsť na jeho stranu. Ich kapituláciu prijal, jeho jednotky vstúpili bez odporu dnu a hneď nato tam spustili krviprelievanie. Z osemtisíc obyvateľov to neprežil nik…“ Sajmon preglgol a nadýchol sa. „Mala to byť lekcia hrôzy pre juh. Za to, že tradične drží s Citadelou. Keďže polárny sever ríše tvorí len sieť starých pevností, pohoria, husté lesy a zopár menej významných miest, zostal zatiaľ útočníkom nepovšimnutý. Západ ríše je zatiaľ nedotknutý. Nálady sú tam však prekvapivo ľahostajné. Ľudia sa tvária, akoby bola od nich vojna priďaleko a netýkala sa ich. Verbovanie do armád sa tam stretáva buď s odporom, alebo sa z neho stáva módna udalosť spojená s istým životným štýlom. Ako napríklad trendové šaty či účesy. A tamojšie kruhy vzdelancov a umelcov dokonca zľahčujú Ociphovo povstanie, ba ho heroizujú. Čoraz viac ho spájajú s pojmami nepochopený rebel alebo až kultúrny génius. Pritom neberú do úvahy, že zvesti o Ociphovej genialite začal šíriť on sám a jediná kultúra, s ktorou mal kedy do činenia, bola podniková, keď sa ju snažil zaviesť v Ríšskej banke…“

„Viem,“ pobavene prikývol pán Čučoriedka, „pri hodnotení západných vzdelancov si však treba uvedomiť jedno. Vzdelanie a hlúposť sa navzájom nevylučujú. Vzdelaný hlupák je bežná kombinácia. Pokračuj.“

„Ibaže názory týchto vzdelancov vplývajú na široké obyvateľstvo a považujú sa za sväté písmo…“ povzdychol si Sajmon. „A pre bežné obyvateľstvo sa tak Trevor Ociph stáva nepochopeným rebelom, obhajcom prenasledovaných stihomamom, alebo až hrdinom…“

Pán Čučoriedka pomaly prežúval a zrak mu pritom zamyslene potemnel. Riaditeľ Ríšskej banky si odkašľal a rozprával ďalej:

„Ale prejdime späť k zásadnej skutočnosti. Po vypuknutí Ociphovej revolty prevládala v Severskej ríši beztak buď ľahostajná, porazenecká, alebo dokonca škodoradostná nálada. V priebehu zajtrajška sa verejnosť v Citadele dozvie o debakli na Kokosovom poli. Treba sa pripraviť na najhoršie. Mesto je síce výborne opevnené, ale treba rátať s vypuknutím nepokojov, s anarchiou, s vlnami násilia. Nebude tu pre vás viac bezpečne. Odporučil by som odchod na západ, kým mesto neuzavrú…“

Reginald Čučoriedka len hĺbavo pokrútil hlavou.

„Ostávame v Citadele,“ vyriekol napokon. „Na západ sa vyberieš ty.“

„Ja?“ vyhŕkol prekvapene Sajmon.

„Ty,“ zopakoval ctihodný pán, „hneď teraz. Pred nevestincom ťa čaká môj koč. Ten ťa odvezie do prístavu, kde prestúpiš na parnú loď bratov Resselovcov. Poplavíte sa proti prúdu rieky Rieky hlavnou obchodnou trasou až ku kanálu Le Kanál, ďalej po rieke La Hrôza do jej ústia v Súmračnom oceáne. Resselovci ťa privedú až k výbežku Slepého Denisa.“

Riaditeľ Ríšskej banky sa nezmohol na slovo, iba od úžasu pootvoril ústa. Jeho návštevník tlmene pokračoval:

„Áno, do pevnosti Reunion, samotného sídla Meidanu. Viac sa dozvieš až to bude potrebné. Teraz však už ideš. Šťastnú cestu.“

„Teraz hneď…?“ vyjachtal neveriacky Sajmon.

„Teraz hneď,“ prikývol pán Čučoriedka a niekdajší finančný riaditeľ pochopil, že nejde o žart. Preglgol, postavil sa z kresla, úctivo sa obom uklonil a s rozochvenými kolenami odkráčal k dverám. Odomkol, nehlučne nimi prekĺzol a za sebou opäť zamkol.

„Kto bude zatiaľ zastupovať riaditeľa Ríšskej banky?“ vyliezlo zvedavo z Eleny.

„Nikto,“ odvetil ctihodný pán a doprial si ďalšiu namáhavo dlhú myšlienku: „Banka sa vie riadiť sama. Trevor Ociph sa oddával podnikovej kultúre a pripravoval prevrat. Sajmon Talent si kšeftoval a hral sa na burze. Je načase, aby si banka od svojich riaditeľov oddýchla.“

Facebook Comments
Zdieľaj: