Domov sladký domov

Mesto Basshta sa rozprestieralo na okraji púšte pozdĺž palmami posiatej zátoky. Jeho dominantu tvorili dva kopce – jeden niesol akropolu s palácom miestodržiteľa, druhý bol známy ako Chrámový vrch. Práve kvôli týmto dvom kopcom sa posledné významné mesto na juhovýchodných hraniciach Ríše prezývalo Ťaví chrbát. Hovorili mu tak najmä cudzinci a beduíni; podaktorí majetní obchodníci a šľachta obývajúca svahy oboch vyvýšenín ho so snobskou ležérnosťou stále titulovala – Bzp.

Basshta

 

Pretože tak sa mesto ešte asi pred dvadsiatimi rokmi naozaj volalo. Až ho súčasný guvernér na počesť predchádzajúceho miestodržiteľa premenoval na Basshta. Z veľmi jednoduchého dôvodu. Starý miestodržiteľ totiž vynikal neoblomnou vytrvalosťou každému pripomínať, že vládne „poslednej bašte civilizácie“. Najmä v korešpondencii samotnému regentovi pri žobraní o ríšske dotácie a posilnenie vojenskej posádky niekedy až bezočivo pripomínal význam metropoly a nikdy nezabudol siahnuť po fráze, že „bez bašty civilizácie juhovýchodu by honosné regentské sídlo už dávno rozdupali divoké beduínske kmene z púšte“. Povráva sa, že po jeho smrti dal guvernér provincie na pokyn samotného regenta mesto premenovať – aby navždy pripomínalo bohorovnosť bývalého miestodržiteľa i jeho obyvateľov. Tragické je, že iróniu Severanov nikto okrem zopár aristokratov nepochopil, a tak obyvatelia prijali nové meno s výslovným nadšením. Názov Basshta sa stal pojmom neochvejného patriotizmu a Bzp, naopak, terčom posmechu z tradicionalizmu vyššej vrstvy. K najobľúbenejším vtipom patrilo, že starousadlíci, ktorí sem pred tisícmi rokmi odniekiaľ priplávali, si ako názov zvolili skratku: Bože, zasa púšť.

Jonáš pred návratom do Basshty stačil navštíviť opustený tábor nomádov a narýchlo tam spolu so svojimi vecami „nájsť“ aj zopár ďalších zlatých tehličiek, nejaké zbrane, proviant a ťavy. Vedel, že mu banditi, ktorí prežili masaker, pôjdu v pätách, tak musel postupovať obratne a nestrácať čas. Pochopila to dokonca aj lebka, ktorá sa od incidentu v oáze od základov zmenila, odovzdane za svojim pánom hopkala a neprekážala mu. Pokiaľ mu nerobila napriek, Jonáš si ju nevšímal – mal na starosti úplne iné problémy, než sa zaoberať zošalenými kosťami niekdajšieho človeka z púšte.

Severan si veľmi rýchlo uvedomil, že mu na svoj sen tých zopár tehličiek zďaleka nevystačí a nezbohatne ani vtedy, keby mal na tajomných čiernych pútnikov striehnuť dennodenne a vymáhať od nich zlato podobrotky či pozlotky. A zvlášť posledný zážitok s banditmi a oázou mu zobral najmenšiu chuť položiť do tejto prekliatej púšte čo i len nohu. Musel vymyslieť niečo nové, prevratné. Našťastie ho osvietilo už po ceste domov. Akosi tušil, že to malo nejakú súvislosť s oázou, fúzatou bohyňou Mé a podivnými hlasmi, na ktoré sa už len matne pamätal, ktoré ho však, napodiv, nedesili.

Jonáš odstavil ťavy na dvore, zlato schoval v malom trezore pod podlahou, Imhovu lebku zamkol v truhlici a po krátkom občerstvení zamieril rovno do pobočky Ríšskej banky v Basshte. Tam príslušnému úradníkovi vyklopil svoj plán. Ten ho rýchlo schladil a skočil mu do reči ešte pred koncom:

„Milý pane, my žiadne expedície nefinancujeme. Ani malé, ani veľké, ani dlhé, ani krátke. My nefinancujeme vôbec nič. Postrážime vám vaše peniaze, poskytneme vám drobný úver i šancu prispieť na podnikovú kultúru, ale na vašu cestu niekam na juh kontinentu vám nedáme ani denár.“

Keď sa už Jonáš so zveseným nosom chcel otočiť a znechutene opustiť budovu, úradník pohotovo dodal:

„My nie, ale naša centrála v Citadele áno. Tam by ste mali aspoň šancu.“

Severan sa odradiť nenechal. Hnala ho vpred i najmenšia štipka nádeje. Mal v hlave jasné predsavzatie a nechcel, aby ho niekto predbehol. Okamžite sa pustil do príprav na cestu do svojej niekdajšej domoviny – do krajín severného kontinentu.

Zlato nechal rozmeniť na mince, z nich si nakúpil výstroj a časť odložil na plavbu loďou. Predal ťavy, ba dokonca aj Imhovu lebku, ktorá mu od zlosti z uväznenia rozhrýzla takmer celú truhlicu. S lebkou sa mu podaril husársky kúsok. Ako o nej rozprával a nenápadne ju ponúkal v Basshte, dozvedel sa o nej sám Zubotaj, jeden z najbohatších a najvplyvnejších obchodníkov. Ako známy zberateľ netradičných predmetov za ňu Jonášovi vysolil rovno desať zlatých guldenov. Ten peniaze, ktoré nepotreboval na cestu, vložil do Ríšskej banky a pripravoval sa na odchod. Až mu jedného neskorého večera niekto naliehavo zabúchal na dvere a neprestával, kým mu Severan neotvoril. V prítmí sa zjavila pod šatkou schúlená osôbka a šepla:

„Pustite ma dnu, rýchlo!“

Osôbka sa šikovne prešmykla medzi ním a trámom, zabuchla za sebou a s hlasným výdychom sa oprela o dvere. Jonáš v nej spoznal najstaršiu z piatich Zubotajových dcér.

Dievčaťu pár sekúnd potrvalo, kým striaslo aspoň trochu zadýchanosť a dokázalo plynulo rozprávať.

„Rýchlo musíte odtiaľto preč, preč z mesta!“

„Čo sa stalo?“ Severan na ňu vyjavene gánil.

„Idú po vás…!“ jachtalo dievča, „otcovi ľudia, čochvíľa tu budú!“

„Ale čo sa deje?“ nechápal.

„Tá lebka, čo ste predali otcovi… ona… bol sa vyprázdniť v záhrade v dobrej nálade po víne a radovánkach a ona po ňom skočila a…“

„A…?“

„A odhryzla mu jeho pýchu, ak viete, čo myslím.“

„Preboha!“ Jonáš si pľasol do líc. „To je príšerné!“

„Príšerné je len, že vás za to chce nechať zlynčovať. Inak je to úžasné!“

„Úžasné?“

„Samozrejme!“ pozrela naňho dievčina rozžiarenými očami. „Po matkinej smrti nás totiž všetky zavrel do pivnice a zneužíval hneď, len čo sme sa dostali do veku, v ktorom je žena schopná plodiť deti. Zdôvodňoval to tým, že keď už z nás ako zo žien nemá žiaden úžitok, nech sme aspoň na niečo dobré. Veď na čo asi matka pošla? Uštval ju na smrť! Ale teraz sme konečne slobodné! Nebesia i bohovia sa nad nami zľutovali. Vypočuli nás po toľkých modlitbách…“

S pohľadom plným šťastia chytila vyjaveného Jonáša za ruku. Hneď nato však ustarostene dodala:

„V prístave máte zaplatenú loď menom Kormorán hneď pri kráľovskom móle. Čaká len na vás. Rýchlo pobaľte najpotrebnejšie veci a utekajte. Dozvedeli sme sa, že sa aj tak chystáte na sever. So sestrami sme sa vám z vďaky zložili na cestu. Bežte!“

Jonášovi nebolo treba dvakrát opakovať. V utekaní pred niekým predsa vynikal. A veci mal aj tak pripravené. Len čo vypustil Zubotajovu dcéru, hodil na seba cestovný odev, zhrabol batoh i koženú kapsu a vyliezol oknom zadnej strany domu.

Všetko vyzeralo, že ide ako po masle. Severan sa zakrádal nočnými ulicami mesta, vyhýbal sa laternám, kde plápolal ricínový olej, krčil sa v tieňoch pri náznaku ľudskej prítomnosti. Neďaleko prístavu poľavil v opatrnosti a sebavedome vykročil so sťažňami lodí na dohľad. Tu však niekto odkiaľsi vykríkol:

„Tam je, za ním!“

A z jednej z bočných uličiek sa vyrojili asi traja chlapi s bakuľami a fakľami.

Jonášovi rýchlo zaplo, že asi idú po ňom, keďže sa široko-ďaleko nikto okrem neho nenachádzal. Pustil sa do zbesilého behu a opakoval si, že keď ho nedolapili hrdlorezi z púšte, nedolapia ho ani Zubotajovi hromotĺci. Avšak ovešanému batohom a kapsou mu rýchlo došiel dych, až napokon už len sťažka prepletal nohami a z pľúc sa mu drali chrapľavé pazvuky. Bitkári sa nezadržateľne blížili a nešťastný Severan s loďou na dosah si už predstavoval buchnáty palíc na svojom chrbte, keď tu sčista-jasna niečo prefrnglo vzduchom. Najprv si myslel, že je to nejaká obrovská vyplašená cikáda; cikády však za sebou nezanechávajú zvíjajúcich sa chlapov. A tak povetrie preťali tri zúfalé výkriky. Jonáš sa obzrel a nechcel veriť vlastným očiam. Dvaja z prenasledovateľov sa váľali v bolestiach po zemi, tretí od vyrazenej fakle vzplanul ako vatra a márne sa pokúšal uhasiť. Pomohol mu až skok z móla, kde po ňom ostal iba podráždený sykot a spenená hladina. Okolo zvyšných chlapov si veselo poskakovala Imhova lebka a rozdávala im jeden úder za druhým.

Jonáš sa chopil príležitosti a z posledných síl sa funiac dorútil ku Kormoránu, odkiaľ ho už vyhliadalo zopár členov posádky. Na jeho palube sa vystrel, ako bol dlhý, a za pomoci dvojice námorníkov, ktorí ho dvíhali, sledoval vyťahovanie kotvy a odrazenie lode od brehu. Na móle sa ešte zjavila ďalšia štvorica bitkárov, tá sa už zmohla len na dvíhanie palíc a zaťatých pästí: „Len sa skús vrátiť do Basshty, ty sukin syn, Zubotaj ťa hodí svojim levom!“ Severan im ukázal vztýčený prostredník a pomyslel si, že keď raz príde naspäť bohatý s vrecami plnými zlata, kúpi si Zubotaja aj s jeho levmi. Otočil sa, že sa odoberie do podpalubia, tu sa však naňho drzo škľabila Imhova lebka a skočila mu do náruče.

Plavba krížom cez Vnútrozemné more trvala tri dni. Kapitán si od Jonáša vymohol pod hrozbou návratu pasažiersky príplatok za lebku a Severan čas na lodi strávil povaľovaním sa na palube alebo diskusiami s ostatnými cestujúcimi, z ktorých sa vykľuli obchodníci, pútnici, špekulanti, zbehovia či ríšski úradníci. Dobrodruh so živou lebkou vzbudil, samozrejme, pozornosť, a tak Jonáša vyzývali, aby im rozprával svoj príbeh. A Jonáš, pravda, bez ťažkostí nepodstatné zveličil a podstatné zamlčal, a tak okolo neho všetci načúvali so zatajeným dychom, až kým niekto nezahlásil, že sa z istých veľmi dôverných zdrojov dozvedel, že sa vraj na juhu púštneho kontinentu nachádzajú obrovské ložiská zlata, nebolo by teda na škodu podniknúť tam expedíciu a všetko zlato vydolovať. Téma sa, prirodzene, okamžite zvrtla na drahý kov a nášho Severana zalial studený pot. Využil svoju povesť rozprávača i priazeň medzi ostatnými cestujúcimi a všetky „lacné a prostoduché klebety“ rázne zmietol zo stola.

„Zlato, na juhu?!“ smial sa na celé hrdlo, až sa k nemu ostatní pridali, „to môže tvrdiť len úplný hlupák, len absolútny nevzdelanec, ktorý nemyslí vlastnou hlavou, nevie si utvoriť vlastný názor a naletí takýmto poverám.“

Rečnícky zaťal päste a pokračoval v presviedčaní:

„Dlhé roky som strávil v púšti a poznám ju natoľko, že bezpečne viem, že tade nik neprejde, aby mohol niečo o nejakom zlate zvestovať. Púšť je nekonečná a smrteľná. Ani len beduíni sa ďalej neodvážia…“

„Ale beduíni predsa predávajú do otroctva podivných čiernych ľudí, za ktoré im vzdialené krajiny východu platia veľké peniaze! A títo vraj tvrdia, že pochádzajú z najjužnejšieho juhu!“ namietol ktosi.

Jonáš len zavrtel hlavou.

„Videl niekto z vás niektorého z týchto čier…“

„Ja som videl!“ zamrmlal obéznejší obchodník. „V služobníctve Cisára Popi-Čiho. Umýval jednu z pagod…“

Severan ho však rýchlo prerušil:

„Počul z vás niekto takéhoto černocha rozprávať? Nepočul! Lebo otrokári im okrem toho, že ich kastrujú, vyrezávajú jazyky! Ale poďme k veci. Je jasne dokázané, že pochod púšťou by nikto neprežil. Dokonca ani dobre vyzbrojené a vybavené karavány. Pretože v hlbinách sa nachádzajú obrovské chrobáky, ktoré sa podobajú mravcolevom. Skrývajú sa pod pieskom, na dne lievikov, ktoré doň sami vyvŕtali. Podľa vibrácií zacítia blížiacu sa korisť a zapríčinia zosuvy celých dún. A vám sa začne strácať piesok spod nôh a prepadávate sa na dno obrovskej jamy, kde vás schmatnú chápadlá tohto monštra. Nezabijú vás hneď, pretože mravcolev žerie svoju korisť zaživa…“

Do napätého ticha, ktoré odrazu zavládlo, potom tlmeným hlasom pokračoval:

„A keby ste videli tie moria… čo myslíte, prečo sa more na východe volá krvavé? Pretože po niekoľkých dňoch plavby voda záhadne zmení farbu. Na červenú. Stane sa z nej – krv… Krv zvierat a ľudí, ktorí stroskotali na strašných útesoch v tvare britvy, kam ich zaniesli zradné morské prúdy. Ešte nikto, kto sa predsa vydal na juh, sa živý nevrátil. Alebo – poznáte niekoho?“

„A čo ak je na juhu niečo ako zasľúbená zem?“ namietol opäť ktosi, „niečo ako raj? Kopa zlata, prívetiví, priateľskí ľudia, krásne domorodkyne, žiadne úrady, zákony, bankové poplatky… Všetkého prebytok, bohatstvo, krásna príroda…“

„Prosím vás,“ zalomil Jonáš rukami, „odpovedzte mi potom na jednu jedinú otázku. Mnohí z vás sú Severania. Viete dobre, že Severské impérium nie je postavené na sile a dobýjaní, ale na obchode. Na prvom mieste je profit! S čím sa nedá kšeftovať, to je pre našincov nezaujímavé. Nech je to akokoľvek úžasné. A teraz ruku na srdce: ak by tam bolo zlato, nefungovalo by tam už dávno-pradávno severské zastúpenie, ak nie celá kolónia?!“

Muži uznanlivo zamrmlali. Krajanov argument bol nepriestrelný. Severská ríša vlastnila najväčšiu obchodnú flotilu na svete a všeobecne sa povrávala odveká múdrosť, že neexistuje miesto, kam by Severan nevliezol s vidinou zisku.

„Ale predsa len…,“ škriabal si jeden z kupcov pochybovačne bradu, „po Basshte kolujú historky o tom, ako nejaký dobrodruh prináša do minciarne zlaté tehly. Vraj ich nosí z juhu, z púšte.“

„Z juhu? Z púšte?“ Jonáš sa naňho zadíval krivým pohľadom a dodal poznámku, ktorá okolostojacich rozosmiala: „Pokiaľ viem, je tam len piesok. A ani len ten nie je zo zlata, aby ho čert vzal!“

Keď za jasného počasia dorazili do prístavného mesta Epira, Severan do seba naplno vdýchol vôňu, takú typickú pre prístavné mestá Severskej ríše z pobrežia Vnútrozemného mora. V povetrí sa miešali pachy rýb, korenín, celoročných pestrých kvetov, datľových a olivových hájov i ojedinelé chladivé závany z dlhého pásu horských masívov, ktoré obopínali najväčšiu metropolu impéria. Konečne doma! Po dlhých, zdanlivo nekonečných rokoch, strávených na inom kontinente!

V Epire si kúpil somára a pridal sa ku kupeckej družine, ktorá pokračovala po vydláždených obchodných trasách najprv nížinatou provinciou Rovno, aby potom prešla priesmykom Nahor až do vysokých zasnežených vrchov. Široké udržiavané cesty a reťazec pohodlných hostincov im spríjemnil i urýchlil púť. Neubehlo ani desať dní a pred nimi sa roztvorila malebná panoráma ozrutnej kotliny. Kam oko dovidelo, rozprestierali sa sýtozelené pastviny, uprostred preťaté zľahka skľukatenou riekou a lemované šedým masívom strmých hôr. Kotlinu poeticky nazývali Devino lono, keďže po zostupe z priesmyku Nadol a následnom výhľade môže prichádzajúcim pripomínať tvary istých ženských orgánov. Údajne ju takto poeticky kedysi dávno nazval oddiel vyprahnutých vojakov, ktorým sa ako prvým podarilo úspešne vrátiť z vojenskej výpravy za hranicami kotliny. Bol to však aj jediný poetický názov od Severana v srdci Severskej ríše. Severania sa o poéziu nezaujímali, o poetické názvy už vonkoncom nie. Mesto Citadela sa rozprestieralo uprostred kotliny, priamo v najostrejšej zákrute rieky Rieka. Vodný tok ho tak chránil z troch strán a dával mu jeho charakteristický pôdorys kruhu. Mohutnými hradbami obklopená Citadela sa delila na štyri mestské časti a uprostred, na umelom ostrove ovenčenom kanálmi, sa do výšky vypínal palác regenta spolu s ústrednou budovou Ríšskej banky, Akadémiou vied a pobočkou Meidanu.

„Rodisko moje drahé,“ povzdychol si Jonáš a otrávene si odpľul.

Karavána sa ocitla na rozľahlej nížine uprostred fariem, polí a pastvín. Kopytá koní klopotali po majestátnej, mramorom priamočiaro vydláždenej magistrále, lemovanej alejou topoľov a bronzovými sfingami, chrliacimi vodu do ozdobných žliabkov. Severania si dali záležať, aby príchod do veľkomesta zapôsobil na cudzincov čo najohromujúcejšie. Zaplatili zahraničných architektov a nechali za hradbami i mimo nich vybudovať cesty, aleje, paláce, svätostánky, námestia, fontány či sochy. Našťastie im cudzokrajní umelci aj povymýšľali názvy. Z námestia 3B sa tak stalo Námestie plačúcich dryád, zo sochy „tretia zľava pri múre“ zasa Zadumaný beduín. Často však dochádzalo k rôznym kuriozitám, keď sa severanská nepoetickosť so zahraničnou vynaliezavosťou úplne nepohodla. Jonáš sa tak napríklad ubytoval v hostinci „44x kategória A“ na ulici Rozpálenej vášne.

Skutočnosť, že zakotvil práve vo vykričanom rajóne, prakticky zmýšľajúcemu Severanovi vôbec neprekážala. Nachádzal sa čo najbližšie k centru a čo najďalej od miesta, kde vyrastal. Jonáš totiž pochádzal zo smutne vychýreného sirotinca a všetky jeho spomienky na detstvo sa viažu k jeho pokusom utiecť. Pokúsil sa o to celkovo desaťkrát a desaťkrát mu to nevyšlo. Najhoršie skončil aj s dvoma ďalšími deťmi, keď skúsili ujsť cez stoku. Podarilo sa im dostať do systému mestských kanálov. Ich cieľom bolo podplávať hradby a uniknúť z Citadely. Takmer uspeli, keby na konci tunela nebola mreža, cez ktorú sa nemali šancu prepchať. Dvaja kamaráti sa vtedy utopili a Jonáš sa zachránil len zázrakom – podobným, aký mu prial aj v púšti pri úteku pred beduínmi.

Napokon svoje úmysly vzdal a keď dovŕšil osemnásty rok, aj tak ho zo sirotinca vyhodili. Okamžite mestu otočil chrbát a zaprisahal sa, že sa sem nikdy nevráti. Svoju prísahu porušil presne desaťkrát.

Dobrá poloha hostinca sa mu vyplatila. Pretože trvalo celý týždeň, kým si ho v Ríšskej banke niekto všimol. Dennodenne tam meral cestu a dennodenne si ho pohadzovali ako horúci zemiak, len aby sa ho zbavili. Dokonca aj prostitútky na ulici si naňho zvykli a len mu priateľsky kývli vždy, keď prechádzal okolo.

„Vážený, takéto projekty nie sú v našej kompetencii,“ odvrkol mu referent oddelenia bežných investícií, kam ho počas prvého dňa poslali zo služieb zákazníkom. „Musíte sa obrátiť na oddelenie mimoriadnych projektov, ktoré má však stránkový deň až zajtra.“

Mimoriadnosť oddelenia mimoriadnych projektov sa prejavila v tom, že mu strčili do rúk sedemdesiatstranový dotazník. Musel odpovedať na otázky typu, či v noci chrápe, či si denne umýva zuby, či pri jedle mľaská, akú formu závislosti uprednostňuje, akú formu má jeho stolica, alebo ktoré je jeho obľúbené evanjelium o vzniku Meidanu. A, samozrejme, nesmeli chýbať čísla. Koľko zarobil, koľko zaplatil na daniach, koľko rokov odpracoval, koľko zamestnaní vystriedal (a aké), koľko žien vystriedal (a aké), koľko chytil rýb (a aké), koľko prišliapol mravcov (stačí odhad), koľko dní v roku je chorý, koľko hodín v roku prespí, koľko krokov denne urobí… Jediná otázka, ktorá sa týkala jeho samotného zámeru, znela: „Čo od nás chcete?!?!“ S možnosťami odpovede: a) nič, b) rád vyplňujem dotazníky, c) chcem prispieť k rozvoju podnikovej kultúry. Keď sa Jonáš ohradil, aký nezmysel mu podstrčili, šéf oddelenia ho vypoklonkoval z dverí so slovami, že kým nebude mať dotazník vyplnený, nech sa tu neukazuje. Jonáš tak strávil celú noc hryzením si nechtov a pri vypĺňaní tisícov kolónok pri svetle sliepňajúcej sviečky sa mu po lícach neraz rozkotúľali slzy zúfalstva. Neskôr sa dozvedel, že dotazník vypracovala renomovaná externá consultingová firma, ktorú riaditeľ banky najal za veľké peniaze, aby spoločne so stovkou ďalších externých consultingových firiem za veľké peniaze vypracovali novú ofenzívu podnikovej kultúry podniku. Na ďalší deň ráno vytrhol šéf oddelenia pre mimoriadne investície dotazník z rúk vyčerpaného Jonáša a pred tým, ako mu nenávratne zatresol dvere pred nosom, naňho vyletel: „Do pol roka vám dáme odpoveď. Ak sa tak nestane, sťažujte sa na oddelení reklamácií.“

Zmoreného Jonáša s opuchnutými červenými očami si naveľa opäť všimol jeden z referentov služieb zákazníkom. Dal sa mu napiť, dokonca mu ponúkol suchý chlieb. Potom Severana, neprítomne žujúceho tvrdú kôrku, odprevadil na oddelenie internej komunikácie. Tam ho zavrel do úzkej miestnosti s vydýchaným vzduchom s asi ďalšími dvadsiatimi klientmi a nechal ho čakať niekoľko hodín v najvyšších horúčavách. Keď prišiel na rad, museli ho ďalší dvaja podopierať a usadiť v kresle vedúceho oddelenia, aby neomdlel. Šéf oddelenia internej komunikácie si ho premeral od hlavy po päty a spýtal sa ho:

„A ty si čo spravil pre podnikovú kultúru?“

Jonáš sa mu pokúsil vysvetliť, prečo prišiel, po troch vetách ho však vedúci prerušil, oznámil mu, že je na zlej adrese a ukázal prstom na dvere.

Zvyšok dňa strávil Jonáš vo vysokých horúčkach a cez noc sa uňho vystriedalo niekoľko prostitútok, ktoré mu vymieňali obklady a potajme dúfali, že si ho získajú ako klienta. Ráno bol opäť fit a pripravený na ďalší pokus v banke. Aspoň Imhova lebka ho zbytočne nerozčuľovala, vždy poslušne čakala za dverami izby na jeho návrat a poctivo mu strážila osobný majetok.

Na štvrtý deň sa mu podarilo objaviť oddelenie realitných investícií. Niekto mu totiž na smrť vlastnej manželky odprisahal, že ide presne o subjekt, ktorý vyhovie jeho požiadavkám. V príjemne chladnej, pohodlne zariadenej kancelárii ho privítal sympatický usmievavý muž v stredných rokoch, ponúkol ho tabakom, čerstvým ovocím i domácou pálenkou. Povzbudený Jonáš sa konečne uvoľnene rozhovoril a vyrozprával vedúcemu oddelenia celý svoj podnikateľský zámer. Muž pritom pobafkával a sústredene prikyvoval.

„Dáva mi to zmysel,“ ozval sa, keď Jonáš skončil. „Mám podobné informácie.“ Potiahol si z fajky, poprevaľoval dym v ústach a pokračoval: „Colní zamestnanci impéria z veľkého múru, ktorí vykonávajú aj prácu pre Ríšsku banku, hlásili podivných prišelcov tmavej pleti z púšte. A ďalej…,“ odkašľal si, „sa tu pred pár rokmi objavil obchodník so zlatými tabuľkami, ktoré vraj odkúpil od otrokárov z juhu. Podľa nich zlato získali od tmavých zajatcov z veľkej diaľky. Takže vaša verzia je potvrdená už z dvoch zdrojov.“

Jonáš horlivo potriasol hlavou.

„Teraz nám zostáva vyriešiť, ako expedíciu zafinancujeme a kto ju povedie. Zastrešiť by ju mohlo aj naše oddelenie, keďže ide o získavanie pozemkov na ďalekom juhu. Šlo by o realitný developerský projekt, ktorého by sme boli investorom. A vy by ste boli developerom,“ ukázal koncom fajky na Severana. „Takto by sme vám ako banka mohli poskytnúť úver na expedíciu. Ten by ste splatili vo forme podielu spoločnosti na ťažbu zlata, kde by ste v prospech banky odstúpili sedemdesiat percent. Ponechali by ste si tridsať.“

Jonášovi sa rozžiarili oči. Najradšej by vyskočil a tohto človeka vyobjímal. Konečne úradník, v ktorom sa naplno prejavila najväčšia severská cnosť – túžba po profite.

„Beriem!“ vykríkol a udrel si päsťou do dlane.

Starší muž zdvihol prst na znak toho, že ešte nedohovoril.

„Podrobnosti si dohodneme postupne. Ešte dnes sa stretnem s finančným riaditeľom banky. Je to triezvy a podobne rozmýšľajúci človek – náš človek. S finančnou zodpovednosťou by sa stal spoluorganizátorom projektu. Zajtra príďte v tomto čase, budem mať pre vás viac.“

Jonáš rozradostene vyskočil z kresla a oboma rukami nadšene úradníkovi triasol pravicou.

„Samozrejme, prídem, rád!“

V najlepšej nálade a veselo si popiskujúc sa odobral do hostinca. Všetko sa mu zdalo krajšie, vzduch čistejší, farby jasnejšie, ľudia milší. Klaňal sa dámam, usmieval sa na prostitútky, kýval deťom. Objednal si najlepšiu večeru, zapil ju luxusným vínom a odobral sa do postele, aby nepremeškal zajtrajší termín.

Ráno si opäť rozjarene vykračoval a pre zmenu kýval dámam, usmieval sa na deti a klaňal prostitútkam. Dorazil do banky so širokánskym úsmevom a keď zastal pred kanceláriou svojho nového obchodného partnera, zostal stáť ako obarený. Dvere oddelenia realitných investícií boli potiahnuté čiernym súknom a na otázku, čo sa stalo, mu jeden zo zamestnancov banky sucho prezradil:

„Šéfa nášho oddelenia zabila včera večer na hlavnom námestí padajúca socha.“

Jonášovi v šoku ochabli kolená. Na pol ucha ešte vnímal, ako mu zamestnanec rozpráva, že socha bola darom banky mestu a predstavovala vrchol moderného umenia. A že pri jej páde ich šéf bez nároku na odškodné zachránil život jednej mladej dáme. A keď už sa mu Jonáš chystal vysvetliť, že s vedúcim uzavrel istú dohodu, ho muž potľapkal po pleci a zahlásil, že so smrťou starého vedúceho umreli aj všetky nepísané dohody a že oddelenie do nájdenia nového ani žiadne neuzavrie. Severan však nestratil duchaprítomnosť a vyžiadal si finančného riaditeľa, o ktorom sa zosnulý šéf vyjadril ako o „našom človeku“.

Trvalo celú hodinu, kým našiel finančný úsek a dostal sa na rad k neobyčajne pôvabnej sekretárke. Tá ho jemným štebotom a roztomilým úsmevom zastavila už rovno vo dverách:

„Pán riaditeľ tu dnes nie je. Bude tu až zajtra. Takže príďte zajtra.“

Jonáš sa skľúčene odvliekol do hostinca. Cestou sa nikomu neklaňal, na nikoho sa neusmieval a ani nekýval. Len sa na celé mesto mrzuto mračil. Na polceste ho zastihla prudká dažďová smršť a zmáčala do poslednej nitky. Jonáš zaspával hladný, nesmierne uzimený a ešte o niečo väčšmi nahnevaný na osud, pričom Imhova lebka sa naňho súcitne dívala z nočného stolíka.

V onen večer skonštatoval Sajmon, riaditeľ finančného úseku Ríšskej banky, že práve prežil najpokojnejší pracovný deň svojho života. Prežila, ale o deň skôr, aj manželka istého nemenovaného zamestnanca banky, keď sa na ňu na hlavnom námestí Citadely zrútila nedávno inštalovaná socha. Od istej smrti ju zachránil vedúci oddelenia investícií, jej milenec. Jeho, na rozdiel od jeho milenky, moderné umenie doslova rozdrvilo. Prežitie ženy malo za následok desať rokov mimoriadne nešťastného manželstva, ktoré sa skončilo obesením sa zamestnanca na lustri v aule banky. Za tú dobu mu stačila porodiť dve dcéry a podviesť ho s tridsiatimi ďalšími chlapmi. Ale to už je iný príbeh, do ktorého vás nič nie je.

Facebook Comments
Zdieľaj: