Epilóg: Dôslednosť citadelskej žandarmérie

V Citadele zvyšok družiny privítalo husté sneženie, neznesiteľná zima a na Námestí nepokojov a protivládnych demonštrácií asi tisícový dav, protestujúci proti hustému sneženiu a neznesiteľnej zime. Tentoraz zababušený do hrubého kožucha kričal kazateľ Eliot Rosfasz do medeného kalicha a jeho hlas sa strácal vo fujavici. Premrznutý zástup si tak mohol vypočuť každé druhé slovo o zákernom sprisahaní Meidanu a elitách Severskej ríše proti pospolitému ľudu. Rosfasz, o ktorom nikto netušil, ako sa dokázal tak rýchlo prepraviť z Ociphgradu do Citadely, plamenisto vysvetľoval konšpiráciu o globálnom ochladzovaní, pomocou ktorého sa má v lepšom prípade dať ľudstvo ľahšie manipulovať, v horšom úplne vyhubiť. Jeho zápal však očividne obecenstvo nezahrial, pretože po skončení demonštrácie museli príslušníci citadelskej žandarmérie odlamovať asi tretinu k zemi nadobro primrznutých demonštrantov.

 

Deň po príchode do Citadely požiadala lapačka snov kováča, aby ju večer navštívil v hostinci U chorej vrany, kde si zaplatila izbu. Pred jeho príchodom si dala napustiť veľkú drevenú kaďu horúcou vodou a so slasťou sa v nej rozvalila. Na chvíľu si zdriemla, potom siahla po jednom zo svojich nožov a obratne si začala holiť nohy, podpazušie i ohanbie. Myseľ jej opätovne unikala k Olsenovi, na ktorého sa od návratu do mesta rozpomínala čoraz častejšie. A zvlášť dumala nad tým, prečo ju poslal do bytu zavraždenej sekretárky. Či šlo o spoločnosť Obluda & Ohava, ktorá pôsobila v Ociphgrade a ktorej spis našla aj v Čučoriedkovom trezore. V každom prípade sa hodlala do trezoru ctihodného pána čoskoro vrátiť. Všetko záviselo od dnešného stretnutia s kováčom. Chystala sa s ním dôverne porozprávať o viacerých veciach. A najmä prezradiť mu niečo neobyčajne dôležité, čo ju na duši omínalo už nejakú dobu.

Keď ju Omar našiel nahú v kadi s horúcou vodou, zostal len v rozpakoch stáť v otvorených dverách. Elena ho privítala výhľadom na svoje dlhé dokonalé nohy, zvodne vyložené na okraji kade, pričom si špičkou noža jemne prechádzala po pokožke. Zdanlivo ľahostajne pozvala kováča dnu.

Vysvetlila mu, že pre ženy z Opustiny je nahota samozrejmosťou a keď chcú spolu ďalej cestovať, musia sa pri sebe cítiť uvoľnene, aby sa ona mohla kedykoľvek vedieť zmeniť na bielu levicu. Aj z tohto dôvodu plánovala prvý spoločný večer vzájomnej dôvery s kováčom. Omar sa usiloval zachovať dôstojnosť svoju i dievčininu a taktne odvracal zrak aj preto, že mu pohľad na jej obnažené telo opäť raz spaľoval dušu. V snahe zostať pri zmysloch odviedol tému na fiasko ich expedície. Elena ho požiadala, aby jej umyl chrbát. Kováč si mlčky vysúkal rukávy, načrel špongiou do kade a jemne jej prechádzal po stavcoch. Dievčine síce nabehla husia koža a striaslo ju, ale neodradilo od rozprávania.

Vyložila mu, že aj zničené zrkadlo má pre nich význam, lebo oň prišiel aj Ociph. Na kováčovu otázku, čo s Jonášom i Imhom, mu vecne vysvetlila, že približne do dvoch týždňov k Citadele dorazia Ociphove armády a bude treba mesto ubrániť. A že bude treba každú zdravú ruku držiacu zbraň, teda aj Omara s jeho čepeľou. Pretože mestská rada stále neverí v útok uprostred treskúcej zimy a mestské vojsko sa stále nespamätalo z výprasku, ktorý mu uštedrili futbaloví fanúšikovia. A ak toto zvládnu, môžu zvážiť hľadanie oboch stratených, ale ona sama tomu neverí.

„Jedného uniesla Desivá pani a druhá sa stratila uprostred ľadovej zimy. Ranená. Šancu na prežitie nemal ani jeden.“

„A čo čierne pierko?“ namietol kováč.

„Nájdeme jeho zdroj. Spoločne…“

On len mlčky prikývol a ona postrehla, ako odvrátil zrak vždy, keď k nemu otočila tvár. Ktovie, či sa viac hanbil, alebo nechcel prezradiť sklamanie, keďže so zničením zrkadielka prišiel aj on o svoju jedinú stopu. Preto sa opäť oprela o stenu kade a jemne, ale dôrazne šepla:

„Omar… Pozri na mňa.“

Ich pohľady sa konečne znova na dlhšiu dobu stretli. Cítila iskrenie. Po celom tele i všade naokolo: v kadi, v miestnosti, v hostinci, ba v celej Citadele. Nechcela dať nič najavo, len sa obávala, že si všimne jej prerývaný dych, alebo to, ako jej od vzrušenia aj napriek vode a pare stoja jemné chĺpky na predlaktí.

„Na niečo som prišla. Niečo veľmi dôležité. Možno od toho závisí koniec vojny, či hneď osud celého sveta… Súvisí to so snami, s Ociphom i s tým, čo som videla v tvojich spomienkach. Je to na dlhšie… Chcem ti to postupne celé vyrozprávať a potrebujem vedieť, či s tebou môžem rátať…“

Zbystril. So záujmom prikývol. Elena mu poslala opatrný úsmev. Postrehla, ako mu v očiach rozhoreli neskrotné plamienky a ako ju pohľadom vstrebával čoraz viac. Jej úsmev sa stal koketnejším. Až sa nadýchla a pristihla, ako z nej vyletelo:

„V kadi je miesto pre dvoch… Teraz umyjem chrbát ja tebe a ty mi vyrozprávaš, v čom spočíva tajomstvo tvojej zázračnej rýchlosti počas boja. A potom…“

Samozrejme, že niečomu takému kováč viac odolať nevedel a ani nechcel. Kocky sú hodené, povedal si v duchu, vyzliekol sa a vliezol lapačke snov do vane. Tá sa však s umývaním jeho chrbta príliš neponáhľala. Keď postrehla pevnosť všetkých častí jeho mužného tela, rovno mu ovinula ruky okolo krku a pritiahla si ho k sebe. A…

A v rovnakom okamihu sa rozleteli dvere na komnate a dnu vtrhlo asi desať žandárov s vytasenými zbraňami. Nadstrážmajster s vyšperkovanou prilbicou a vykrútenými fúzami pred všetkými rozvinul rolku papiera s rozhompáľanou pečaťou a nahlas čítal:

„V mene rozsudku Najvyššieho súdu mesta Citadela sa týmto zatýka cudzokrajný občan menom Omarovič v dôsledku nezaplatenia dane zo svojho krstného mena, pozostávajúceho z ôsmich písmen. Dotyčný nahlásil svoje meno daňovému úradníkovi v priebehu uplynulého roka pri plnom vedomí, že od dane sú oslobodené len mená do piatich písmen. Z osempísmenového mena vyplýva ročná daňová povinnosť tritisíc toliarov. Jej nezaplatenie do desiatich dní sa trestá zaplatením pokuty päťnásobku výmeru dane alebo väzením troch rokov. Berte ho!“

 

Regent Severskej ríše vykukol cez zasklené dvere svojej spálne na zasneženú terasu regentského zámku v mestečku Prusser. Začínal sa preňho ďalší deň plný jednotvárnej rutiny. Čakali ho najprv raňajky v podobe párkov s horčicou, potom káva s fajkou, po nej tradičný beh na záchod a počas zasadnutia polhodinové čítanie denníka STE. Naposledy nameraný čas z fajčiarskeho salónika na toaletu po vypití kávy predstavoval rekordných trinásť sekúnd, čo regent považoval za ťažko prekonateľnú výzvu. Preto mu v hlave nevŕtalo nič iné, ako tento rekord prekonať a jediné, na čo prišiel, bolo vybúrať záchody a presunúť ich o niekoľko metrov bližšie k salóniku.

Tým sa dopoludnie končilo a nasledoval obed v podobe diviny na smotane. Po obede a výdatnom dezerte prišli asi dve hodinky zaslúženého odpočinku v štýle driemania na gauči v regentskej pracovni. Po prebudení sa začínala skutočne náročná práca. Vtedy mu jeden z úradníckych poslíkov priniesol zväzok dokumentov, ktoré podpisoval asi hodinu. Samozrejme, že si nemohol prečítať, čo podpisuje, inak by nestihol olovrant – čaj servírovaný s vanilkovými sušienkami. Doba medzi olovrantom a večerou sa bežne vypĺňala kuželkami s veliteľom mestskej posádky, starostom Prusseru a riaditeľom tunajšej pobočky Ríšskej banky. Nasledovala výdatná večera, po nej čítanie vo fajčiarskom salóniku a spánok. Dokonalá rutina, síce nudná, ale predvídateľná. A regent nemal rád prekvapenia. V konečnom dôsledku takto fungoval už dobrých dvadsaťpäť rokov.

Ktosi zaklopal na dvere.

„Vaša excelencia,“ ozval sa spoza nich kapitán regentskej stráže.

Regenta zaklopanie, samozrejme, úplne rozhodilo. Podľa denného plánu mal práve odkráčať na raňajky a nie sa baviť s niekým cez dvere. Ale kapitán neprestával klopať.

„Je to veľmi dôležité,“ naliehal vojak.

„Čo môže byť dôležitejšie ako spravovanie Severskej ríše?“ namietol namosúrene regent.

„Jej osud,“ odvetil kapitán. „Šepká sa, že Ociphove armády tiahnu na Citadelu.“

„To je čo za nezmysel?“ ohradil sa regent. „Žiadna armáda predsa v zime nikam nepochoduje, ale zimuje.“

„Ale čo ak áno?“ nenechal sa odbiť vojak. „Dorazila sem delegácia z Citadely a potrebuje vás súrne vidieť. Čaká v prijímacej sále. Viete, že by sa sem nikto neunúval, pokiaľ by nešlo o otázku života a smrti.“

„Ale čo s tým mám ja?“ krútil hlavou rozpačito regent. „Veď ja viem len…“ Takmer vyslovil podpisovať nejaké papiere, ale včas sa zastavil. „Tak ma k nim teda odprevaďte, nech ich mám čo najrýchlejšie z krku.“

V prijímacom salóniku už na nich čakalo šesť mužov v uniforme. Regent si sadol na svoj vyvýšený regentský stolec, ktorý nepoužíval celé roky, a neochotne zahlásil, čo pre nich môže urobiť. Muž s cvikerom, zjavne vedúci delegácie, si vybral z kufríka fascikel papierov, uprene sa doň zadíval a opýtal sa:

„Ste regentom Severskej ríše?“

„Čo je to za nezmyselná otázka?“ pobúrene sa nadvihol regent. „Samozrejme, že som!“

Chlap si odkašľal a čítal z fascikla:

„Výborne… V mene nariadenia kapitána citadelskej žandarmérie, schváleného Najvyšším súdom mesta Citadela, sme poverení vykonať právoplatný rozsudok. Týmto vás i všetky poriadkové sily vyzývame na spoluprácu a nekladenie nežiaduceho odporu.“

„Čo to…?“

Chlap v uniforme však pokračoval:

„Rozsudok vo výmere sedemdesiatich palíc z dôsledku urážky majestátu následníčky trónu sa má uskutočniť ihneď a bezodkladne. Podpísaný kapitán citadelskej žandarmérie Hroch. P. S.: A vyberte tie ruky z vreciek, keď sa s vami rozprávam!“

Návštevník podal papier s úradnou pečaťou kapitánovi regentskej stráže. Kým si regent vybral ruky z vreciek a vytriešťal oči s nemým úžasom, kapitán si rozhodnutie pozorne prečítal a prikývol:

„Je to právoplatné. Zákony a súdy treba ctiť, preto konajte svoju prácu.“

Štyria z návštevníkov pristúpili k nechápajúcemu regentovi a zložili ho z jeho stolca. Začali ho vyzliekať, pričom sa správca Severskej ríše zúrivo metal a nahnevane sa roznadával. Chlap s cvikrom ho ohriakol:

„Správajte sa dôstojne – patrične vašej funkcii.“

Regent však na dôstojnosť ani nepomyslel. Mykal sa, pokúšal sa vytrhnúť a štvorica mala čo robiť, aby ho vyzliekla a nechala na ňom len bombarďáky so svetlomodrými sloníkmi. Potom ho položili na brucho a natiahli na vedľajšej pohovke. Piaty z delegácie už čakal s pripravenou pružnou trstenicou. Zahľadel sa na chlapa s cvikrom a fasciklom, ten mu len zľahka prikývol. Žandár s palicou symbolicky napľul na hlaveň svojho nástroja a rozohnal sa k prvému úderu.

V to ráno sa z regentského zámočku v inak pokojnom a prispatom meste Prusser ozýval prenikavý krik.

Facebook Comments
Zdieľaj: