Plán pána Čučoriedku

Nálada členov Rady bezpečnosti Severskej ríše sediacich za okrúhlym stolom v kupolovitom sále citadelskej citadely sa blížila k bodu mrazu. Jedine Reginald Čučoriedka nezúčastnene hľadel do stropu a trpezlivo prežúval.

„Je s nami koniec,“ zopakoval ktosi z úradníkov a z pléna prítomných sa ozvalo hlasné zavzlykanie. „Taká krásna Lesklá armáda…“

„Taký úžasný neporaziteľný vojvodca…“ zabedákal iný úradník, „a všetko je stratené…“

„Ach, jaj…“ nasledoval zlomený hlas ďalšieho.

„Necháte už konečne prehovoriť pána Čučoriedku?“ ozval sa po chvíli ticha duchaplný úradník.

„Ešte nie,“ odvrkol niekto z prítomných, „ešte sme neskončili.“

A hneď nato sa ozval nárek a lamentovanie, ktoré trvalo ešte asi hodinu. Ctihodný pán počas tej doby neprestával hľadieť do kupolovitého stropu a trpezlivo prežúvať.

„Už?“ spýtal sa znova duchaplný úradník.

Chvíľu nik neodpovedal a duchaplný úradník sa už chystal odovzdal Čučoriedkovi slovo, keď tu sa prebudil jeden z driemajúcich radcov, rýchlo sa zorientoval v prevládajúcej atmosfére a iniciatívne spustil nárek, ku ktorému sa ostatní pridali. Po polhodine si povedal, že stačí, a opäť zadriemal vo svojom koženom kresle.

„Už?“ duchaplný úradník to nevzdával.

Keďže tentoraz už naozaj nikto nenamietal, odovzdal radca slovo ctihodnému pánovi. Ten prestal prežúvať, zavadil pohľadom o ostatných a spustil:

„Viem, ako poraziť Ocipha. Najprv sa však spýtam: chcete ho vôbec poraziť?“

„Chceme poraziť Ocipha?“ nastolil otázku predseda rady. „Prosím, hlasujme.“

Úradníci odhlasovali. V tesnom pomere siedmich k šiestim sa rozhodli, že chcú poraziť Trevora Ocipha. Piati sa zdržali hlasovania, lebo práve driemali.

„Výborne,“ prikývol pán Čučoriedka, „chcete, aby som vám ho pomohol poraziť?“

Úradníci opäť hlasovali. Tentoraz ôsmi proti siedmim, keďže sa dvaja prebudili na hlasné kýchnutie predsedu.

„Teraz potrebujem, aby ste vopred odsúhlasili môj plán,“ zahlásil ctihodný pán.

„Ale ako ho máme odsúhlasiť, keď nevieme, o čom je?“ namietol ktorýsi z radcov.

„Odsúhlasili ste, že chcete poraziť Ocipha s mojou pomocou,“ vysvetľoval Reginald Čučoriedka, „takže musíte zákonite odsúhlasiť aj môj plán.“

Úradníci sa zamysleli nad logikou tohto výroku a keďže nechcel nikto vyzerať hlúpo, odhlasovali Čučoriedkov plán pätnásti proti nule.

Ctihodný pán vytiahol na mramorový stôl oblú plechovú skrinku, vsunul do nej úzky škoricový amulet a pootočil jedným z viacerých guľatých gombíkov. Skrinka sa zapla a zablikala. Zaznel z nej, aj keď trochu plechovo, príjemný ženský hlas. Reginald Čučoriedka si opäť založil na hrudi ruky, zadíval sa do stropu a začal prežúvať.

„Vážení prítomní členovia Rady bezpečnosti Severskej ríše. Som automatická sekretárka ctihodného pána Čučoriedku a je mi veľkou cťou môcť prehovoriť v takej bohabojnej miestnosti, akou je Kupolovitá sála citadelskej citadely, v priestoroch, kde sa odjakživa schádzalo viac semenníkov ako zubov. Dovoľte mi, aby som vám predstavila plán pána Čučoriedku na záchranu našej milovanej vlasti.“

Úradníci civeli na skrinku so zmesou úžasu i obáv a lámali si hlavu nad tým, ako sa do nej mohla zmestiť sekretárka s takým pôvabným hlasom. Ale keďže nechcel nikto pred tými druhými vyzerať hlúpo, všetci sa pre istotu zdržali akýchkoľvek otázok na jej adresu. Pravdepodobne ďalší vynález Meidanu, povedal si nejeden z nich a s tým sa aj uspokojil.

„Čo je najdôležitejšie pri vyhraní každej vojny? No predsa peniaze! A ako všetci vieme, kasa Severskej ríše zíva prázdnotou. A to len vďaka premrštenému byrokratickému aparátu a rozkrádaniu zo strany štátnych úradníkov.“

Radcovia sa len nemo pozreli jeden na druhého, ale skrinku neprerušovali.

„Téma byrokracia a kradnutie však nie je témou dnešného rokovania, aj keď by to bolo určite veľmi zábavné. Poďme sa teda venovať získaniu peňazí. Správne, treba ich veľa a treba ich rýchlo. A nie, Ríšska banka vám požičia akurát tak figu borovú, keďže jej dlhujete už 3,6 miliardy denárov. Dukáty treba hľadať inde. Ale kde? Má niekto nejaký nápad? Samozrejme, že nemá! Inak by ste tu nesedeli ako voš pod chrastou, netopili sa vo vlastnej umrnčanej bezradnosti a so stiahnutými zadkami nečakali, čo vám môj sladký hlások narozpráva. Aj napriek skutočnosti, že si môj sladký hlások o vás myslí, že ste bezcenná zberba darmožráčov a parazitov, vám teraz ponúkne zázračné riešenie, hodí vám záchranné koleso, ktoré vám zabezpečí udržanie si teplučkých miest pod vašimi rozkysnutými skorumpovanými zadkami na úkor daňových poplatníkov.“

Úradníci načúvali so zatajeným dychom a vopred sa tešili na východisko, ktoré zachráni ich, ich rozkysnuté skorumpované zadky a najmä ktoré ich oslobodí od nepohodlnej činnosti premýšľania nad riešením problému.

„Čarovné slovíčko spásy znie: kvalita. Svitá niekomu? Nie? Nečudo, ideme ďalej. Manažment kvality. Zaplo niekomu? Stále nič? Certikáty manažmentu kvality. Kvalita je pojem, ktorý etabloval náš niekdajší spoločný veľký priateľ Trevor Ociph ako súčasť ofenzívy podnikovej kultúry v Ríšskej banke. Ponechal ho však len v teoretickej rovine, pojem sa nikdy neujal. Manažment kvality je skvelá vec, pokiaľ sa vykonáva rozumne a svedomito. Ale certifikát manažmentu kvality… je niečo výslovne geniálne. Pretože ide o taký abstraktný pojem, že sa od neho dá odvodiť hocaký bohapustý nezmysel, ku ktorého podstate sa nedá dopátrať a už vôbec nie ju pochopiť. To nám dáva do rúk nespochybniteľný, ba priam prestížny nástroj. Vezmite si nasledujúce porovnanie: výpalnému by sa každý podnikateľ, remeselník či živnostník spravodlivo a odhodlane bránil, šiel by proti nemu organizovane na barikády so zbraňou v ruke. Dane sa už vnímajú ako nutné zlo, ktoré, ak nie sú privysoké, je občan ešte ochotný zaplatiť, pretože dokáže presvedčiť sám seba o tom, že sa využijú aj na nejaké dobré účely. Ach, akí naivní ľudia dokážu len byť… Ale teraz pozor: o taký certifikát manažmentu kvality bude každý podnikateľ, remeselník či živnostník prosíkať na kolenách. Bude žobroniť, aby mohol zaplatiť. Nie výpalné, nie dane, ale úradné potvrdenie vlastnej výnimočnosti…“

Prítomní radcovia počúvali s čoraz väčším nadšením, zreničky sa im postupne rozširovali, ich telá prechádzali do stavu eufórie. Záhadný hlas z Čučoriedkovej skrinky rozprával ich rečou…

A tak sa hneď v priebehu nasledujúcich dní udialo, že vznikla štátna inštitúcia, tešiaca sa výbornému renomé a dlhoročnej tradícii – Združenie mimoriadneho rekogničného dozoru (ZMRD). Toto rešpektované združenie bolo od samotného začiatku jedinou oprávnenou inštitúciou na vydávanie certifikátov manažmentu kvality.

Na to, aby tieto dôležité potvrdenia mohlo vydávať, certifikovalo najprv samo seba. Od rovnakého okamihu sa všetci výrobcovia, ktorí ešte nenadobudli takýto certifikát, začali z pozície morálno-štátnych autorít ríše považovať za pochybných až podozrivých, ich výrobky za nepodarky až šmejdy. Čiže druh občianskeho povedomia (alebo davovej psychózy), aký sa v Severskej ríši dá docieliť veľmi ľahko. A keďže väčšina výrobcov nechcela prísť o dobré meno a tým o zákazky, poctivo zaplatili ročný audit certifikácie manažmentu kvality vo výške 1000 denárov.

Keďže bolo treba peniaze okamžite, prebiehal samotný audit veľmi jednoducho a nebyrokraticky. K výrobcovi prišli dvaja elegantne oblečení páni. Jeden z nich – narýchlo certifikovaný úradník, ktorý zabezpečil, aby sa živnostníkovi položili správne otázky. Druhý – člen Čučoriedkovych Diablov, bývalej sekty Meidanu s bohatými skúsenosťami s vyberaním výpalného, vykupovaním magických amuletov či rôznych opcií na burzové akcie. A ten zasa zabezpečil, aby živnostník na položené otázky (správne) odpovedal. Ukážeme vám to na tomto vzorovom príklade:

Pekárnička Vinca Coccottiho na rohu deviatej ulice patrila už desaťročia k obľúbeným cieľom dvoch skupín ľudí. K prvej patrili mešťania vyhľadávajúci najrôznejšie južanské delikatesy spomedzi sladkých pečív ako perníky, medovníky, vanilkové piškóty, koláče plnené mandľami a kandizovaným ovocím, šišky alebo dolky s lekvárom či pudingom a zaliate v cukrovej poleve. Rodina Vinca Coccottiho patrila k tradičným pekárenským majstrom, ktorí sa sem pred dvoma generáciami presťahovali z rodnej Octaviny. A odkedy sa sem presťahovali, navštevovala ich okrem mešťanov zaťažených na delikatesy zo Salamandrieho polostrova aj organizovaná skupina „Diabli“, zaťažená na výber výpalného vo svojej štvrti. Coccottiovci síce nikdy nepatrili k žiadnym dôležitým či váženým rodom, vždy si však zakladali na cti a zvlášť na potrebe udržiavať túto česť nepoškvrnenú. Aj preto majstrovi a majiteľovi rodinnej pekárničky Vincovi Coccottimu stuhla krv v žilách, keď uvidel vo dverách svojho obľúbeného trýzniteľa Jimmyho Masla, prezývaného Hlavolam, najnovšie sprevádzaného akýmsi drobným, nevýrazným chasníkom. A na dôvažok boli obaja vystrojení v módnych frakoch vyššej spoločnosti.

„Ach, náš starý dobrý Vinco,“ drsne sa zachechtal Hlavolam, hromotĺk s ozrutnými päsťami, špecializovaný na údery do čeľustí, spánkov a zátylku, sprevádzané charakteristickou zvukovou kulisou dobre vykonanej práce.

„Len pokojne, pán Maslo,“ nadhodil nevýrazný chasník, pôsobiaci skôr ako účtovník, ktorý celý život nevytiahol päty z kancelárie, „občana-živnostníka potrebujeme po dobrom presvedčiť o výhode nášho produktu.“

„Produktu,“ Hlavolam sa schuti rozrehotal a jeho na býčom krku osadená holá hlava odhalila rad zubov vo veľkosti lopát.

„Akého produktu?“ zbystril pekár, ktorý vytušil, že niečo nie je v poriadku, ale usiloval sa zachovať chladnú myseľ.

„Ešte ste nepočuli o certifikátoch manažmentu kvality, drahý pane?“ zaznel jednotvárne účtovník. „Ide o listinu, ktorá vám zaručuje proces manažmentu kvality vo vašom ctenom podniku.“

„A to je čo…?“ zvraštil Coccotti čelo a v pravej ruke skrytej za pultom zovrel valček na cesto.

„Je to vysvedčenie, ktoré vám potvrdí, že to, čo robíte, robíte dobre,“ odrecitoval naučene chasník v obleku.

„Ale ja robím dobre to, čo robím, aj bez vysvedčenia,“ odvrkol nevraživo pekár.

„Samozrejme, že to robíte,“ umelo sa usmial nevýrazný chlap. „Ale to nevie každý. S touto úradnou listinou vystavenou Združením mimoriadneho rekogničného dozoru sa to dozvie každý, kto vstúpi do vášho pôvabného obchodu.“

„To zistia ľudia aj bez toho. Stačí, keď sa na pečivo pozrú, privoňajú si a ochutnajú. Na to netreba žiadne listiny.“

„Ale, pán Coccotti,“ zamrvil sa chasník, „čo si myslíte, odkiaľ sa vaši zákazníci dozvedia, že voda, ktorú používate, je tekutá? Že cesto, z ktorého pečiete, je múka a nie lupiny z vlasov? A že vo vašich koláčikoch nie sú muchy?“

„V mojich koláčikoch nie sú muchy!“ zavrčal mrazivo Coccotti a oči mu vzbĺkli. „A teraz vypadnite z môjho obchodu!“

„Starý dobrý Vinco, ej?“ vystúpil do popredia Jimmy Maslo alias Hlavolam a pomädlil si päste, až mu hánky zaprašťali. „Už dlho ti tá tvoja pekárnička nevyhorela, ej?“

„Len pokoj, páni, pokoj,“ tíšil situáciu nevýrazný chlap, „chceme sa predsa dohodnúť na obojstranne výhodnej spolupráci. Je tu ešte jedna dôležitá vec, pán pekár.“

„Aká dôležitá vec?“

„Ste predsa rozumný človek, pán pekár,“ húdol náhlivo chasník, „samozrejme, že vďaka nášmu certifikátu nebude vaše pečivo ani voňavejšie, ani chutnejšie. Táto listina,“ chlap vytiahol z aktovky vzor osvedčenia s vyšperkovaným zlatým písmom a dôležito sa tváriacimi pečiatkami a strčil ho Coccottimu pod nos, „vám získa výhodu oproti konkurencii. Medzi ľuďmi sa totiž rýchlo rozšíri, že každý, kto ju nemá, predáva šunt,

klame a podvádza spotrebiteľov. A vy predsa nechcete patriť k vykričaným podvodníkom, v nie? Stačí zaplatiť len audit certifikácie manažmentu kvality a ten každý rok obnovovať.“

„A koľko stojí taký… audit?“ spýtal sa ostražito Vinco Coccotti a v jeho hlase už zaznelo odhodlanie i výstraha zároveň, ktoré obaja návštevníci trestuhodne prepočuli.

„Len tisíc denárov. Ročne,“ prívetivo sa usmial chasník s výzorom účtovníka.

Tisíc denárov… Pekárovi sa zahmlilo pred očami. Bol to dvojnásobok toho, čo platil Diablom ako ročné výpalné. Vinco Coccotti však pochádzal z rodu, ktorý si zakladal na cti. A česť jeho rodu už desiatky rokov trpela potupou pravidelného platenia výpalného i daní. Preto sa pred nejakou dobou rozhodol česť rodu očistiť. Na tento deň sa pripravoval, očakával ho.

„Berco, Fabio, Julio!“ zvolal rázne pekár a sám vyrazil vpred.

Z ostatných dverí obchodíka sa vyrútili traja statní mládenci. Všetko synovci zo Salamandrieho ostrova. Sám Vinco Coccotti si vybral ľahší cieľ. Spoza chrbta tasil valček na cesto a niekoľkými presne cielenými údermi ním roztrieskal chasníkovi s výzorom účtovníka hlavu. Trochu inak sa darilo synovcom. Jimmy Maslo alias Hlavolam svojimi obrími päsťami odrazil útok Berca a Julia, pričom ich telá leteli každé do opačného kúta miestnosti a ich hnáty veselo zaprašťali. Nestihol sa však vyhnúť pohotovému Fabiovi, ktorý ho v návale zúrivosti nabodol na vidly a majster Vinco ho už len dorazil valčekom na cesto.

Exteriér pôvabnej pekárničky na rohu deviatej ulice tak zdobili dve mŕtvoly, ktoré sa hompáľali na najbližších kandelábroch. Každá z nich niesla okolo krku nápis „výpalník“. Zvesili ich až po niekoľkých týždňoch, keď v ústredí ZMRD-u zistili, že im chýbajú zamestnanci.

Počkať, počkať… Toto práve nebol sľúbený ukážkový príbeh. Ospravedlňujeme sa, milí čitatelia, ale niekde došlo k zámene, k nedorozumeniu. Aj keď sme ochotní priznať, že sa udiali aj takéto veľmi ojedinelé a nie práve lichotivé incidenty. Projekt certifikácie manažmentu kvality sa ukázal ako mimoriadne úspešný, prestížny a obľúbený. Naozaj!

Facebook Comments
Zdieľaj: