Tajomstvo finančného riaditeľa

Domov kráčal natoľko znechutený a roztrpčený, že len nasrdene vrážal do ľudí okolo seba a nikoho si nevšímal. Nevšimol si ani postavu schovanú pod kapucňou, ako ho celý čas opatrne sledovala až k hostincu. Jonáš tresol dverami svojej komnaty, až v pántoch zaprašťalo. A takmer tie dvere vyvalil, keď mu na ne o desať minút niekto zaklopal.

Jon†Á 03

„Čo je?“ zrúkol na postavu s kapucňou. Nervy mu tiekli a nedarilo sa mu nepreklínať Citadelu, Ríšsku banku, zlato v púšti i samu púšť. Usúdil, že týždeň premárnený v banke mu priniesol viac vrások ako roky strávené unikaním pred púštnymi banditmi.

Spod kapucne vykukla známa tvár.

„Ja som,“ odvetil potichu Sajmon, „pusťte ma dnu, nech nás tu zbytočne nevidia.“

Finančný riaditeľ sa rozhliadol po izbe a zrak mu padol najprv na Imhovu lebku na komode, potom na Jonášovu hruď. Ktovie, ako dlho by takto zostal zízať, keby sa lebka nezačala mrviť a Sajmonovi sa od ľaku div nepodlomili kolená.

„Je neškodná,“ utrúsil Severan, „pokiaľ ju niekto nenaštve. Alebo nenaštve mňa. Čo tu vlastne chcete?“

Sajmon sa spamätal.

„Mám pre vás návrh.“

„Návrh?“

„Viem, ako zafinancovať vašu expedíciu.“

„Pche!“ vyprskol Jonáš a ovládol sa, aby s návštevníkom nevyrazil dvere. Momentálne totiž úplne zavrhol možnosť ťažby zlata na juhu a sústredil sa na to, ako tú prekliatu banku spoločne s bandou žoldnierov vykradne a zamestnancov predá do otroctva. „A pripravili ste si nebodaj ďalšiu faktúru za vzduch, čo tu spolu vydýchame?“

„Jednu faktúru tu už mám,“ prikývol Sajmon a siahol pod plášť. Vytiahol odtiaľ rolku papiera a rozprestrel ju. Jonáš v nej spoznal kópiu účtu, ktorú mu podala Ociphova sekretárka.

„Prichádzam v dobrej vôli,“ dodal, zdvihol faktúru Jonášovi pred oči a roztrhal ju.

Severan si založil ruky a s tónom, ktorý sa zmenil z nenávistného na nedôverčivý, svojho hosťa vyzval:

„Tak spustite.“

Finančný riaditeľ správne vytušil, že to, čo zo seba chce dostať, musí spraviť jasne a stručne, pretože pre Jonáša je len jedným zo všivavcov z prekliatej banky. Nadýchol sa a začal:

„Banka s tým nebude mať nič spoločné. Všetko zabezpečím ja. Sám.“

Hostiteľ zdvihol brvy. To Sajmon bral ako signál a pokračoval:

„Opcie. Obyčajné opcie na nákup budúcich akcií mimoriadne úspešného obchodného zámeru. Pretože ja vám verím, že na juhu zlato naozaj je. Ste len ďalší človek, ktorý mi to potvrdil. A ste prvý, ktorý je ochotný viesť tam expedíciu.“

Jonáš opatrne prikývol.

„Preto som si plán pripravil už dávnejšie. Počúvajte dobre. Na výpravu treba 100.000 denárov. Suma zahŕňa prenájom lode, poistky voči katastrofám i voči nezdaru, platy posádky i žoldnierov, proviant, výbavu. Ak sa potvrdí prítomnosť zlata, bude nám treba ďalší milión denárov na realizáciu kompletnej expedície, ktorá by zriadila trvalú obchodnú i ťažobnú misiu, zabezpečila všetky zariadenia, robotníkov, logistiku, skrátka, všetko na zriadenie príslušnej kolónie. V prípade, že by sa našli priemerné ložiská zlata, predstavoval by zisk už v prvom roku tristo až štyristotisíc denárov ročne. Hodnota firmy by sa na finančných trhoch okamžite vyšplhala na dva a pol až päť miliónov denárov.

Budúcich akcií bude presne stotisíc, pričom za jednu kupujúci zaplatí od dvadsaťpäť do päťdesiat denárov, čo nie je veľa. V prípade úspechu na tom akcionári výrazne zarobia. A teraz vám prezradím, ako docielime, aby ľudia kupovali akcie firmy, ktorá ešte ani len nevyslala prieskumnú expedíciu…“

Severan však nadvihol ruku.

„Mňa to nezaujíma. Ja chcem len loď, mužov, zbrane a proviant. A vedieť sumu, čo na tom získam, ak to vyjde.“

„Jasné, jasné,“ horlivo prikývol Sajmon, „nie je problém. Predstavte si, už teraz ste bohatý muž. Celá vec vás nebude stáť ani fuka, všetko zariadim, všetko dostanete. A čo získate?“ S rozžiarenou tvárou sa zahľadel na Jonáša a dodal: „Stanete sa hrdým spoluvlastníkom firmy s úžasným majetkom desaťtisíc akcií!“

Severanove črty opäť stvrdli.

„Akcie? A načo mi budú akcie? Potrebujem príjem v zlate. Koľko ponúkate?“

Sajmon si takmer pľasol do čela, ale včas sa ovládol. Človek pred ním nemohol pochádzať zo Severu, ten by predsa podobnú ponuku nikdy neodmietol. Obaja mali byť majoritnými akcionármi s rovnakým balíčkom. A človek pred ním sa ich zrieka. Ten na juhu dočista zdivel. Napriek tomu si finančný riaditeľ v duchu pomädlil ruky. Nechce akcie? Skvelé, ostanú mne a jeho len vyplatím!

„Dobre teda,“ odvetil mu a tváril sa pritom veľmi vážne, „vyplatím vám dvestotisíc denárov alebo zlato v tejto hodnote. Plus ročný podiel na ťažbe, štyridsaťtisíc denárov.“

Jonášovi sa zaleskli oči.

„To znie dobre,“ prikývol. Už-už mu podával pravicu, keď ho Sajmon zarazil.

„Počkať,“ povedal s kamennou tvárou. Pohľadom skĺzol zo Severanovej hrude na oživenú lebku a v rovnakom okamihu ho osvietil fantastický nápad. „Avšak pod jednou podmienkou.“

Jonáš nervózne prešľapoval v tmavej uličke ústiacej k bočnému vchodu banky. Sajmon ho požiadal, aby sa sem dostavil ráno o dva dni neskôr. Aj s lebkou a amuletom, ktorý ju oživil. Imhovu lebku skrýval v pôvodnej Imhovej koženej kapse, ktorú si prehodil cez plece, teraz kŕčovito stískal jej remeň. Len čo odbila deviata hodina ranná, vchodové dvere sa otvorili a kývla z nich naňho čiasi ruka. Severan podozrievavo pristúpil, až kým ho finančný riaditeľ nezhrabol za rukáv a nevtiahol dnu.

Ešte predvčerom ho požiadal o pomoc a sľúbil, že mu všetko vysvetlí. Sajmon ho chytil za plecia a uprene sa mu zadíval do očí.

„Čo viete o podnikovej kultúre?“ spýtal sa ho.

Jonáš vyšpúlil spodnú peru a neisto sa rozhliadol. Už zasa? pomyslel si.

„No dobre,“ skúsil to finančný riaditeľ inak, „zažili ste ju v našej banke. Čo si myslíte, odkiaľ pochádza?“

„Pochádza,“ zamyslel sa Severan, „buď z veľmi, ale veľmi pomätenej mysle, alebo je výplodom čiernej mágie.“

„Presne!“ udrel si Sajmon do dlane. „Čierna mágia! Keď som uvidel amulet na vašom krku a oživenú lebku, vedel som, odkiaľ vietor fúka. Je to prastarý amulet z čias, ktoré si sotva niekto pamätá. Bežní ľudia podobné veci považujú za haraburdy, nájde sa ich však dostatok, čo pozná ich moc a vie ju využiť. Napríklad riaditeľ našej banky.“

„Ten bielovlasý so spuchnutým nosom?“

„Áno, Trevor Ociph. Jedného dňa prišiel do práce ako vymenený. Nos mu spuchol, vlasy zbeleli. Až sme zistili, že sa nejakým spôsobom dostal k veľmi mocnému amuletu. Ale to už bolo neskoro. Väčšina zamestnancov už padla za obeť indoktrinácii.“

„Čomu?“

„Vplyvu podnikovej kultúry, teda čiernej mágii,“ pokračoval vo vysvetľovaní finančný šéf. „Z dôveryhodného zdroja viem, že svoj amulet skrýva niekde tu, v banke. A keďže máte… živú lebku, ktorú podobná sila stvorila, myslel som si, že by nám vedela pomôcť amulet vypátrať.“

Jonáš sa ovládol, aby neprepadol smiechu.

„Vy si myslíte, že moja lebka je niečo ako pes?“

„Požičajte mi váš amulet,“ nastavil mu Sajmon dlaň a keď zistil, že naňho Severan škaredo zazerá, dodal: „Prosím.“

S nevôľou mu ho podal. Finančný šéf ním zakrútil vo vzduchu, zakričal „Aport!“ a vrhol ho do chodby. Koženou kapsou zatriaslo, až Jonáša takmer zrazilo na zem. Vyletela z nej lebka a prášila ozlomkrky za hodeným predmetom. Sotva sa nazdali, držala ho v zuboch a položila ho Jonášovi k nohám.

„Vidíte?“ zaškeril sa Sajmon, „funguje to.“

„A teraz akože čo?“ nechápavo ho skúmal Severan a potom uštipačne dodal: „Mám sa k nej nebodaj skloniť a povedať jej: hľadaj! Podobný amulet sa nachádza v budove!?“

„Presne tak,“ usmievavo prikývol riaditeľ. Potom sa sklonil k lebke a povedal: „Hľadaj! Podobný amulet sa nachádza v budove!“

Na Severanovo veľké prekvapenie lebka neváhala ani sekundu a závratnou rýchlosťou vystrelila do opustenej dlhočiznej chodby.

„Za ňou!“ zavelil Sajmon, „nesmieme ju stratiť, inak o ňu prídeme.“

Funiac dupotali po kamennej dlažbe. Až na konci chodby Jonáš finančného šéfa zadržal.

„Počkať! To sa budeme len tak preháňať po banke mojej lebke v pätách? Čo keď… čo keď?“

„Žiaden strach,“ ubezpečoval ho Sajmon, „budeme neviditeľní.“

„Čože budeme?“ vytreštil naňho Severan oči. Postupne začínal pochybovať aj o jeho duševnom zdraví. Podniková kultúra určite dostala aj finančného riaditeľa.

„Je to veľmi jednoduché,“ zaceril sa Sajmon. „Včera som vyhlásil nestránkový deň a rozšíril, že si beriem dovolenku. Keďže budú zamestnanci v presvedčení, že tu nie som a že sa neprijímajú klienti, úplne nás odignorujú, nebudeme pre nich existovať. Chápete?“

Jonáš len zavrtel hlavou.

„Mám to odskúšané, verte mi. Je to len ďalší vedľajší efekt podnikovej kultúry. Pozor si musíme dávať jedine na samotného Ocipha a jeho sekretárku.“

Predierali sa zdanlivo nekonečnou spleťou chodieb obrovskej budovy. Sajmon ani raz nezareptal, ale Jonášovi sa zdalo, že mu lebka pripravila prehliadku celej stavby. Banka síce navonok patrila k moderným architektonickým skvostom ktoréhosi z cudzokrajných staviteľov, jej vnútro však pripomínalo stiesňujúci labyrint, ktorého tvorca sa v detstve musel vyžívať v pozorovaní a búraní prácne postavených mravenísk. Severan si už počas siedmich dní užil svoje, preto si vopred pre istotu zabalil raňajky, obed a večeru i dostatok pitnej vody. Čosi mu navrávalo, že ak zvládne zápas s bankou, zvyšok dobrodružstva za zlatom už nebude až taký nebezpečný.

Cestou stretávali zamestnancov v skupinách i osamote. Jedni lepili po stenách rôzne heslá, iní zdobili všadeprítomné nástenky, ďalší rozdávali letáky. Uvideli aj niekoľko oddielov v rovnošatách pochodovať naprieč budovou a pri hlasnom speve vykrikovať paroly ako „Jedna firma, jedna banka, jeden riaditeľ!“ Jonáš so Sajmonom mali čo robiť, aby sa im všetkým vyhli, pretože zrážka so zamestnancami hrozila na každom kroku. Naozaj ich nikto nevidel.

„Oni… nepracujú?“ vyjachtal zo seba Severan.

„V banke? Pracovať? Ale, prosím vás…,“ utrúsil finančný šéf.

Hurhaj úradníkov prekričal už len Ociphov hlas, ktorý na Jonášovo veľké prekvapenie znel akoby odvšadiaľ. Zakrátko mu svitlo, že sa šíri z podivných medených kalichov, upevnených pri strope na križovatkách chodieb, ktoré si Jonáš všimol už počas predošlých návštev, ale nepripisoval im žiaden význam.

„To sú zvukovody,“ objasnil mu Sajmon, „znamená to, že Ociph sedí vo svojej kancelárii. Pokiaľ nás lebka nezavedie práve tam, nebezpečenstvo od neho nehrozí.“

„Zvukovody…“

„Áno. Ich vynálezca práve pracuje na zariadeniach pre každú domácnosť, pomocou ktorých by banka ľuďom oznamovala najnovšie produkty, služby, či informácie.“

Jonáša striaslo. „Príšerná predstava,“ zamrmlal.

            „Náš zákazník, náš nepriateľ!“ hrmel z medených kalichov naďalej Ociphov hlas. „Len doživotný úver je dobrý úver. Kde sa končí nevoľníctvo, tam sa začína hypotéka. Kam nechodí úrok, tam prídu poplatky…“

Podarilo sa im uniknúť z dosahu zvukovodov, lebka ich viedla hlbšie do podzemia. Našťastie im nikdy skutočne neutiekla, viackrát zastala pred zamknutými dverami a netrpezlivo pred nimi poskakovala. Sajmon vždy pohotovo vytiahol zväzok kľúčov a pustil všetkých ďalej.

Jonáš práve dojedol svoj obed, keď sa ocitli v stiesnených priestoroch, kde z múrov sálala vlhkosť a chlad. Za zhrdzavenými mrežami utrápene sedeli zhrbení úradníci a vyplňovali kolónky v zdanlivo nekonečných haldách papierov. Na stoloch im pritom postávali jedny z oných bájnych najmodernejších prístrojov poháňaných škoricovými amuletmi. Každý z nich zdobil medený kalich podobný tým na strope a z každého sa ozývalo niečo iné:

            „Miluj firmu svoju ako seba samého. Nevezmeš firemné meno nadarmo,“ opakoval dookola jeden z prístrojov text povedomý z letákov, zo stien i z násteniek. Ďalší zasa: „Jeden velí a ostatní musia poslúchať.“ A tak ďalej, a tak ďalej…

„Čím sa tí úbožiaci prehrešili?“ spýtal sa vydesený Jonáš. „Je toto hladomorňa?“

„Ale kdeže,“ odvetil stíšene Sajmon, „je to ešte omnoho horšie.“

Po nechápavom Severanovom pohľade dodal: „Títo neboráci sú odsúdení na niekoľkotýždňové reportingy.“

„Reportingy?“ Jonáš význam tohto slova nepoznal, znelo však aj tak desivo.

„Reportingy,“ prikývol finančný šéf a kývol rukou. „Pohnime si, nech nešťastníkom nedáme nádej, že ich od práce oslobodíme alebo im pri nej nebodaj pomôžeme.“

Jonášovi nebolo treba dvakrát hovoriť, vzorne sa pratal preč. Ako správny Severan nemienil nikomu v núdzi pomáhať. Zadarmo.

Vonku sa postupne začalo stmievať a obidvoch pútnikov už neznesiteľne boleli nohy od nekonečnej chôdze. Neustále kráčali buď rovno, alebo po schodoch nahor či nadol. Jonáš už lebku upodozrieval, že ich vodí za nos aj napriek tomu, že nevedel rozoznať, či ich vláči dookola. Sajmon celú cestu znášal veľmi trpezlivo a odhodlane. Buď budovu dobre poznal, alebo si bol svojou vecou až príliš istý. Severanovi sa od začiatku nezdalo, že by si chlap veľa neho trúfol zvrhnúť najvyššieho riaditeľa len tak na vlastnú päsť. Ako správny sofistikovaný človek musel mať plán A a minimálne aspoň jeden plán B. A niekto mocný musel byť jeho spojencom. To si Jonáš uvedomoval až príliš dobre. Len sa ho nemienil nič opýtať. Nie že by mu chýbala odvaha, to určite nie, iba nechcel vedieť informácie, ktoré by ho mohli priviesť do zbytočných problémov. Spiklenectvá v Citadele ho nezaujímali, chcel mať už čo najskôr svoju loď s posádkou a plaviť sa na juh za zlatom.

Keď sa už zdalo, že sú na konci síl a budú musieť hľadať vodu, potraviny a miesto na nocľah, lebka zastala pred mohutnými poodchýlenými dverami z ocele. Sajmon pobledol a stŕpol na celom tele. Jonáš si ho ihneď všimol.

„Čo to je? Kde sme?“

„Trezor,“ odvrkol stroho riaditeľ.

„Aký trezor?“

„Taký trezor.“

Inokedy pokojným Sajmonom nervózne šklbalo a hrýzol si spodnú peru.

„Poďme radšej dnu,“ zašomral.

Privítala ich studená tma a veľmi svojský a ťažký sladko-olejovitý zápach. Zápach škorice. Nie, nie skutočnej škorice, usúdil Jonáš. Napínal uši a púlil oči do čierňavy, akoby z nej práve tento pach mal načiahnuť svoje chápadlá, stisnúť ho nimi a vtiahnuť dnu. Bežná škorica pochádzala zo stromov. Presnejšie, z vysušenej mladej vnútornej kôry istého exotického druhu. Voňala omamne, pečivá s ňou chutili ešte omamnejšie, škorica mala moc liečiť a uzdravovať. Ale toto? Prezývali to škorica. Iba preto, lebo to podobne ako škorica voňalo. Nie, nevoňalo. Toto páchlo. Ozajstnú škoricu ľudia milovali. A toto chcelo byť milované tiež. Preto imitovalo vôňu škorice…, aby… ľudí nebodaj zmiatlo?

Jonáš sa vyľakal vlastných myšlienok. Tma spoločne so silnejúcim pachom škorice sa mu drala do hlavy a vyvolávala v nej nevoľnosť i závraty. Keď sa naokolo rozsvietili modré kryštalické svetlá, uvidel Jonáš najprv neostré šmuhy, ktoré kmitali zo strany na stranu. Postrehol, že aj Sajmon sa tacká. Zhrbený si držal ruky pred ústami, funiac dýchal a nemotorne prešľapoval z nohy na nohu. Škorica ich ťahala k zemi, otupovala im myseľ, spôsobovala im bolestivé pálenie v očiach i pľúcach a kŕče pri pohyboch. Masívne dvere za nimi sa s rachotom zabuchli a mohutná závora zapadla.

            Chcípneme tu, povzdychol si s nemou ľútosťou Severan, niekto nás dostal a my tu teraz chcípneme. Dýchal z posledných síl. Kútikom oka si všimol apatický pohyb lebky a Sajmona, ktorý sa za ňou plazil. Niekde na zemi rozoznal siluetu ďalšieho tela. Jeho púť sa skončí hanebne niekde v trezore najväčšieho ľudského labyrintu. Skončí sa ešte skôr, ako sa začala. Zbohom, zlato, zbohom, milovaná tanečnica. Jonáš sa považoval za muža s nezlomnou vôľou a výdržou, ale škorica bola silnejšia. Bola silnejšia ako on, silnejšia ako celé ľudstvo dovedna. V záchvatoch kašľa pochopil, že raz bude vládnuť svetu, pokorí všetko a všetkých. Škorica – nový nástroj moci… Jonáš tiež dobre vedel, v čom trezore sa ocitli a komu padli do rúk. Nič s tým už nedokázal spraviť, len sa bezvládne zosunul na dlažbu.

            Anjeli…, prebehlo mu umierajúcou mysľou. Uvidel naokolo niekoľko rozmazaných postáv zahalených kapucňami, ako sa sťa nočné motýle nehlučne vznášali vzduchom a v modrom svetle sa matne jagali. Sú to anjeli, ktorí každého človeka prevedú cez prah smrti. A odprevadia ho až k hviezdam…

Ucítil, ako ho dve z postáv uchopili a ľahko ho niesli nad zemou. Uvidel aj telo Sajmona i Ocipha, dokonca jeden z anjelov niesol lebku. Spod rukáva sa vynorila dlaň a čiesi prsty mu šmátrali po krku. Nahmatali medailón a nešetrne mu ho strhli.

            Výkupné za prevoz do záhrobia, dovtípil sa Jonáš a potešil sa, že aj pri umieraní mu to myslí ako skutočnému Severanovi. Pevne dúfal, že aj po smrti mu to bude páliť rovnako dobre, aby na druhom svete náhodou neostal na mizine.

Niečo tu nesedelo. Anjeli ho stále niesli nad zemou. Nemali sa s ním náhodou vzniesť do nebies? Preletieť cez múry, oblaky až k hviezdam – ako sa všeobecne traduje? (Aspoň na Severe, Južania síce tvrdia niečo úplne iné, to sa ho však netýkalo.) Namiesto toho s ním prešli naspäť cez (otvorené!) dvere trezoru a bezohľadne ho pustili. Sajmona s Ociphom tiež. Aj lebka zarachotila po odrazení sa od steny a kotúľala sa po kamennej dlažbe. Jonáš si už len všimol, ako jeden z „anjelov“ držal v ruke jeho medailón, ďalší zasa Ociphov amulet.

„My žijeme?“ spýtal sa hneď, keď sa dokázal pohnúť a otvoriť ústa.

„Zjavne áno,“ pochmúrne zašomral zviechajúci sa finančný riaditeľ.

Pach škorice zmizol, vystriedal ho síce zatuchnutý vzduch vlhkej podzemnej chodby, Severan ho však vnímal ako spásonosné blaho. Pomaly sa mu vracali zmysly i sily a zanedlho sa opäť dokázal aspoň čiastočne udržať na nohách. Vzápätí pocítil nesmiernu únavu z celého dňa, k tomu sa pridal ukrutný hlad a ešte mučivejší smäd. Spomenul si, že mu došiel proviant a z čutory naňho zazerala čierna prázdnota.

„Ako sa vlastne dostaneme naspäť?“ prehovoril zoslabnutým hlasom.

„Tak, ako sme prišli,“ ľahostajne odvetil Sajmon, „tou istou cestou.“

Pre Jonáša znamenala táto informácia poslednú kvapku v preplnenom kalichu. Urobil to, čo nikdy predtým a ani nikdy potom. Nadobro omdlel. Vyvrátil buľvy a poskladal sa vedľa nahlas chrápajúceho Trevora Ocipha.

Facebook Comments
Zdieľaj: