Veľká futbalová bitka

Profesor so Severanom sa problému ľudskej hlúposti viac venovať nestihli, keďže ich ostatní spolucestujúci prizvali hrať karty. Jonáš sa k hre pridal s čerstvo nadobudnutým vedomím vlastnej dôležitosti a s ňou spojenou myšlienkou zodpovedne zastupovať skupinu. Kývol aj na Imha, ktorý sa začínal nudiť; pohľad na karty mu rozžiaril tvár.

Kolóna vozov zľahka hrkotala po rovnej dláždenej ceste, svet im za mrežovanými oknami pomaly ubiehal a muži sediaci v kruhu hrali, popíjali čierne pivo a bavili sa o bezvýznamnostiach. Dokonca aj prešedivený akademik z Nippurskej univerzity hladko zapadol do okruhu dobrodruhov a klubového personálu, z ktorého mnohí pracovali zadarmo už len preto, aby mohli cestovať so svojimi futbalovými idolmi. Keď karavána stratila z dohľadu more a opúšťala Salamandrí polostrov, postrehli pri mostoch zátarasy a celé oddiely vojakov, ktoré kontrolovali cestujúcich. Ďalej ich už pozdĺž cesty čakal pohľad na húfy ľudí otupene sa ponevierať v rozšliapanom bahne okolo špinavých stanov či narýchlo zbúchaných prístreškov.

„Utečenci,“ poznamenal profesor Namôjdušu, „unikali pred Ociphom z východu. To až oni priniesli správy o tom, že sa nekonalo žiadne veľké oslobodzovanie spod jarma tyranie Severskej ríše, ako to Ociph rád propaguje. Miesto toho bohapusté plienenie, vraždenie a zotročovanie.“

„Aj na nás hodili siete,“ pritakal pochmúrne Imho.

„Tí, ktorí to prežili, prišli o všetko. Utekali o holý život,“ pokračoval akademik. „V táboroch ich je teraz niekoľko stotisíc. Naspäť nemôžu a ďalej na juh cez rieky ich nepustia. Tu pomaly umierajú na podvýživu a šíriace sa choroby.“

„Hm,“ nadhodil ľahostajne Severan.

„Utečencov nám bol čert dlžen,“ utrúsil jeden z kartárov, „južné mestá platia za ich obživu, strechu nad hlavou a vojsko, ktoré ich musí strážiť, aby nezaplavili celý polostrov. Potom ich tu budeme mať na krku. Nových nezamestnaných, povaľačov, gaunerov…“

Zafúľanci ponevierajúci sa po okrajoch cesty onedlho síce zmizli z dohľadu, zanechali však za sebou pachuť tiesnivej atmosféry. A zvlášť silnejúcu všadeprítomnosť vojny, ktorá karavánu náhle obstúpila.

Cestujúci na utečencov čoskoro zabudli a opäť sa venovali spaniu, vylihovaniu, debatovaniu či hraniu kariet. Jediný Imho zostal pritisnutý k mrežovanému oknu, oboma rukami kŕčovito zvieral kovové tyče a pri pohľade na utečencov sa mu po lícach kotúľali veľké horúce slzy. Liptákovej duše sa zmocnil náhly príval bôľu a srdce drásajúceho súcitu a… Nie. Žartujeme. Liptákovej duše sa zmocnil náhly príval záchvatu straty identity. Vybavili sa mu matné spomienky na černošského mladíka, ktorý precestoval celý Piesočný kontinent až na sever, kde narazil na múr oddeľujúci prístav v Dutej hore (mimochodom, najväčší na svete. Väčší ako ten nippurpoolsky. O dosť. O potupne dosť veľa…). Múr patril Severskej ríši a oddeľoval ju od zvyšku sveta. Pri ňom ho otočil akýsi hnusný imigračný úradník a nechal ho umrieť v púšti vyčerpaním a beznádejou. Po niekoľkých mesiacoch objavil jeho pieskom vybielené a slnkom vyhriate kosti dobrodruh Jonáš. A čisto omylom ich oživil akýmsi prastarým amuletom. Teda – konkrétne len lebku. A z Imha si tak na vyše rok a pol spravil čosi ako domáce zviera. Až sa Imhova lebka zrazila zo Sai Babom a niekdajší mladík z ďalekého juhu sa ocitol v tele obávaného banditu v Ociphových službách. Kým vlastne je? Imhom z Liptova s komickým dialektom? Mrštnou lietajúcou lebkou? Alebo starnúcim, ale vitálnym hromotĺkom s veľkými rukami, prešedivenou bradou a každým okom inej farby, z ktorých jedno ešte donedávna nevidelo?

Mladíkom z Liptova sa viac už stať nemohol, cesta späť neexistovala. A nostalgia za „životom“ lebky sa vytrácala každým dňom. Najmä keď Imho zistil, že Sai Babovo telo je štedro obdarené mužnosťou, ktorej parametre by potešili akúkoľvek žiadostivejšiu ženu naprieč kontinentmi. A keďže Imho zdedil aj Sai Babov apetít, stále trúfalejšie poškuľoval po potetovaných krivkách mladej Snehulienky.

Napokon si počas cesty každý našiel svoju zábavu. Jonáš reprezentoval skupinu dobrodruhov v hre v karty a v debatovaní o zbytočnostiach, kováč s Elenou si vymieňali čoraz smelšie pohľady i zopár menej smelších viet, Imho sa topil vo vlastnej sebaľútosti nad stratou identity a počas prestávok vyzliekal pohľadom Snehulienku aj z tetovaní. A Snehulienka opäť rátala hviezdy na strope. Prestali si všímať, čo sa deje vonku a zbystrili, až keď karavána zastala, ozval sa prenikavý zvuk píšťaly a rozrušené pokriky.

„Prepadnutie,“ prezradil bezstarostne profesor Namôjdušu. „Nie sú až také zriedkavé. Zatiaľ som o nich len počul a čítal. Teraz máme možnosť jedno zažiť.“

fc-nippuropool

Organizačný kolektív klubu FC Nippurpool bol pohotovo na nohách. Každý musel ísť von, prevziať zapožičanú zbraň alebo pripraviť vlastnú a pomáhať rozostaviť vozy. Pod trénerskou taktovkou generála Šišku ich začali zoskupovať do kruhovej hradby.

Jonáš s obdivom sledoval odhodlanie a disciplínu hráčov a najmä fanúšikov. Takmer všetci sa chopili veľmi moderne vyzerajúcich muškiet, podobným tým, aké videl u mestskej stráže v Octavine, a zoraďovali sa do krytých palebných pozícií. Sám siahol po svojom hrdzavejúcom meči, keď tu mu akademik položil ruku na rameno.

„Ten vám tu veľmi nepomôže,“ kamarátsky poradil a ukázal na proviantmajstra, „nechajte si vydať jednu zo strelných zbraní.“

„Ale ja som s mušketou ešte nikdy…“

„To nie sú muškety,“ opravil ho profesor Namôjdušu, „sú to moderné opakovačky, aké má len málokto. Aj táto moja je jednou z nich,“ poklepal prstom na flintu zavesenú na pleci. „Najnovšie vynálezy Meidanu, s nábojmi namiesto guliek. Veľmi účinné a smrtiace.“

Severanov pohľad upútal kožený pás s dvoma puzdrami, z ktorých trčali vyrezávané rukoväte.

„To sú kolty,“ ozval sa proviantmajster po tom, ako pred neho profesor energicky dotlačil váhajúceho Jonáša, „patria samotnému prezidentovi klubu. Ten sa však na poslednú chvíľu musel zriecť cesty kvôli nečakanej náladovosti čriev. Kúpil si grilované kura od pouličného predavača a museli sme ho nechať za palmou v parku.“

Jonáš vzal opasok do rúk a vybral jeden z koltov. Všimol si, že presne takú neveľkú hračku držal v ruke aj kapitán Valmont, a aký lomoz narobila. Okrem toho mu sedela v dlani ako uliata.

„Bubienok s ôsmimi nábojmi,“ rapotal proviantmajster, „stačí vyklopiť, nabiť a jeden po druhom ich vystrieľať. Beriete či neberiete?“

„Berieme,“ odvetil pohotovo akademik a schmatol pás i s nábojmi. Jonáš sa mu za to v duchu poďakoval, pretože opasok pôsobil veľmi švihácky, a zbrane ešte viac. „Bude z vás skutočný pištoľník,“ kývol vzdelaný Nippurčan Severanovi, keď si ten utiahol na bedrách sponu remeňa a končekmi prstov pohladil rukoväte.

Len čo futbalisti a fanúšikovia v najväčšom chvate dokončili usporiadanie vozov do kruhovej hradby, ozval sa hukot kopýt a jeden zo špehov upachtene zakričal:

„Rútia sa na nás zo všetkých strán! Je ich asi desaťtisíc!“

V tábore uprostred hradby sa zdvihla vlna rozruchu. Aj Jonáš viditeľne preglgol a jeho pohľad sa stretol s kováčovým. Zazdalo sa mu, že v jeho očiach postrehol ustaranosť. Desaťtisíc vojakov… to je fakt armáda. Už zasa… Severan zaškrípal zubami. Doteraz síce už niekoľkokrát bojoval proti beznádejnej presile, ale…

„Nič sa len nebojte!“ hromový hlas generála Šišku prerušil jeho myšlienky. „Každému sa ujde! Ich je desaťtisíc, nás cez tristo. To je dobrých tridsať na osobu. To vám musí stačiť!“

Nespokojné mrmlanie sa menilo na opatrné zanietenie.

„Aj nábojov máme dosť,“ pokračoval Šiška, „a keď nám náhodou dôjdu, podáme si ich zblízka!“

Tristo hrdiel zborovo zadunelo.

„Pripravte sa, páliť budete na môj povel!“

 

Generál Žin Či-Ca sedel na svojom vraníkovi a z kopca ďalekohľadom pozorne sledoval útoky rebelskej armády. Rozkazy Trevora Ocipha zneli jasne: bojuje sa do posledného muža a z dobytých pozícií sa neustupuje. Generál sa preto s kamennou tvárou díval na to, ako sa jedna vlna jeho elitného jazdectva za druhou triešti o obrancov vozovej hradby. Jazdci padali z koní neľútostne kosení presnou a húževnatou protivníkovou paľbou. Nepriateľa bolo síce neporovnateľne menej, jeho muži však mali v rukách moderné a účinné zbrane, o akých Ociphove vojská ani len nechyrovali. Strelné zbrane patrili aj pred vojnou k rarite, ktorú si mohlo dovoliť nanajvýš niekoľko oddielov mestských stráží alebo vyberaných jednotiek Severskej ríše. Velitelia pechoty a najmä jazdy považovali tieto vynálezy za opovrhnutiahodné zbytočnosti, ktoré sú len zúfalým pokusom ovplyvniť rovnováhu síl na bojisku. O ich skutočnej ničivej sile sa teraz generál Žin Či-Ca mohol presvedčiť na vlastné oči. Hneď ako útok kavalérie ochabol, formácie sa rozpadli a jazdci sa bezradne potĺkali pozdĺž vozovej hradby, začali obrancovia vyskakovať spoza krytov a vrhať sa na útočníkov. Generál si tak nemohol nevšimnúť blonďavého chlapa s klobúkom, ktorý v rukách držal dve sotva viditeľné zbrane, ale pohotovo pálil z každej z nich a čo výstrel, to zabitý jazdec. Podobne sa držal aj starec s veľkou oceľovou rúrou, ktorej zásah dokázal zhodiť k zemi aj koňa. Medzi nimi sa tiež s veľkou obratnosťou mihala aj mladá žena a s vražednou presnosťou vrhala po Ociphových vojakoch nože. Až sa s veľkým „hurá“ vyrútil urastený chlapisko s podivnou žiarivou čepeľou a rozsieval okolo seba skazu. Spolu s ním sa spoza hradby vyrojili aj ostatní obrancovia, ozbrojení tým, čo im práve padlo pod ruku, strhávali jazdcov z koní a dokončovali dielo skazy. Tu generál Žin Či-Ca vedel, čo musí spraviť. Päťtisíc jeho najlepších vojakov sa už bezducho vŕšilo okolo vozovej hradby a ak niečo nepodnikne, skončí tam aj druhá polovica. Preto dal svojmu pobočníkovi znamenie na ústup.

Nad bojovým poľom zaznel hlboký zvuk lesného rohu, signalizujúci ústup jazdeckej armády. Žin Či-Ca tak práve spravil niečo, čo ním hlboko otriaslo. Vzoprel sa rozkazom najvyššieho vodcu a podpísal si ortieľ vlastnej záhuby.

 

„Ach, ustupujú!“ zaznel podráždený krik ktoréhosi z fanúšikov, ktorý sa klincami vybíjaným kyjakom oháňal za trieliacimi koňmi.

„Kazia nám radosť!“ vrčal ktosi ďalší.

„Ani len tridsať som ich nestihol!“ žalostil nespokojne iný.

„Neopúšťajte vozy!“ zahrmel mocný hlas trénera Šišku. „Môže to byť úskok!“

Jonáš žiaril spokojnosťou. Tiež sa musel krotiť, aby sa nerozbehol po útočníkoch. Dlane ho príjemne svrbeli a v duši sa mu rozhorel nový druh vášne. Počas svojich doterajších dobrodružných putovaní si pripadal ako blázon. Blázon-šťastlivec, ktorému na jeho púti vždy pomáhal osud, náhody, iní ľudia (či lebky…) a najnovšie ozajstní hrdinovia. Pomaly, ale isto sa začal cítiť menejcenne, ako napríklad nedostatočne rozvinutá, poddimenzovaná hlavná postava v ešte viac nedocenenom satirickom fantastickom románe. Len nedávno ho profesor Najmôjdušu označil za vodcu skupiny. Jonáš sa odvtedy viackrát sám seba opýtal, čo by ho vodcom mohlo spraviť aj v očiach iných. Veď doteraz v ničom nevynikal. Len posadnutosťou nájsť Buchtičku. Nepatril k silákom, bojovníkom, čarodejom, k vzdelancom či obchodníkom, ba dokonca ani len k zručným zlodejom či špekulantom. Svet ho odjakživa považoval za priemerného ničomníka, ktorý sa len tak bezcieľne pretĺka životom. A teraz sa odrazu stal vodcom vlastného gangu a nadaným pištoľníkom. Náhle pocítil bremeno zodpovednosti. A to nielen za nájdenie Buchtičky, ale za všetky svoje činy, ktoré budú súvisieť s jeho novoobjaveným talentom.

Počas boja pálili futbalisti i fanúšikovia usilovne po vlnách nájazdov. Keď sa rady útočníkov rozpadli, vyrútili sa mnohí proti nim na boj zblízka. Elena po nich vrhala nože, kováč ich rúbal žiarivou čepeľou. Avšak nikto nepobil nepriateľov ani len zďaleka toľko, koľko Jonáš. Kolty v oboch rukách sa mu rozpaľovali do červena, vždy pohotovo vyklopil bubienky, nabil a chrlil olovo ako v tranze, s nevídanou presnosťou a reflexmi. Jeho oči dokonca zachytili a jeho zbrane zostrelili šípy, ktoré by inak zasiahli Elenu alebo pripravili o panenstvo (o ktorom autori tejto knihy silne pochybujú…) Snehulienku, ktorá s roztiahnutými nohami meditovala na streche jedného z vagónov. Keď bolo po všetkom, zdvihol rozpálené hlavne k tvári a zanietene sledoval, ako chladnú.

Okolitý ruch náhle preťal prenikavý víťazoslávny pokrik. Z voza, na bokoch ktorého sa skvel kruh so zajacom s bleskom (ako sa Severan počas cesty dozvedel, išlo o voz nemocničný), neohrabane zliezla Snehulienka. Roztvorila náruč a slávnostne prítomným oznámila:

„Radujte sa, vyhrali sme!“

„Ďakujeme za upozornenie, takmer sme si to nevšimli,“ odvrkla uštipačne Elena, ktorá čistila ostria svojich vrhacích nožov od krvi Ociphových jazdcov.

Dedička trónu spustošenej Kanábie zdvihla bradu a s neskrývaným opovrhnutím zanôtila:

„Vyhrali sme vďaka mojej pozitívnej energii, ktorou som žehnala a riadila našich bojovníkov. Niečo, čo prostoduchý rozum čeľadnice z lesa poňať nedokáže.“

Lapačka snov sa vystrela, jednu ruku založila vbok, druhou poťažkala jeden zo svojich nožov a jeho špičkou ukázala na Snehulieknine dredy. Pôsobila pritom tak neodolateľne, že Jonáš s Imhom i kováčom museli predstierať, že ju už nevideli nahú.

„Tá pozitívna energia ešte účinkuje. A našepkáva mi, že s oholenou hlavou vyzeráš lepšie.“

Princezná na Elenu teatrálne zasyčala a vyplazila na ňu jazyk. Jonáš si obe ženy rozpačito premeral a sám so sebou sa zhodol na tom, že ako vodca skupiny by mal nejako zasiahnuť.

Situáciu napokon (aspoň dočasne) vyriešil generál Šiška. Hromovým hlasom zaburácal:

„Okamžite do vozov! Pokračujeme v ceste, nech doženieme meškanie!“

 

Vo veľkej kupolovitej sále prastarej citadelskej citadely zasadala za mramorovým okrúhlym stolom Rada bezpečnosti Severskej ríše. Reginald Čučoriedka sledoval roztržitých úradníkov, ako sa bavia o bezvýznamnostiach, a trpezlivo pritom prežúval. Napriek tomu, že ho sekretár Rady uviedol ako ďalšieho referenta, mu nikto nevenoval pozornosť. Za ním vo funkcii telesného strážcu stojaci Čert si nahlas odkašľal. Nič. Úradníci sa medzi sebou bavili ďalej. Čert si odkašľal prehnane nahlas. Stále nič. Až si Čert vyzul topánku a začal opätkom prudko búšiť do mramorového stola. Sála stíchla, všetky pohľady sa upreli na ctihodného pána. Reginald Čučoriedka si najprv vychutnal rozhostené ticho, potom prestal prežúvať a dôležito prehovoril:

„Najnovšie Ociphove jazdecké oddiely prepadli karavánu futbalového tímu FC Nippurpool a ich útok sa skončil fiaskom. Tréner mužstva využil vozy ako hradbu a pomocou strelných zbraní jazdu odrazil.“

Všetci úradníci si Čučoriedku premeriavali nechápavým pohľadom. Ctihodný pán po krátkej pauze sebavedome pokračoval:

„Aby som svoj dlhý a náročný predslov zhrnul do základnej myšlienky: futbalisti vynašli účinný spôsob, ako Ocipha poraziť.“

Reginald Čučoriedka si spokojne založil ruky a začal znovu prežúvať. Úradníci naňho neurčitú dobu nemo civeli s otvorenými ústami, až sa konečne jeden z nich odvážil prehovoriť:

„To je všetko? Kvôli tomuto ste obťažovali Radu bezpečnosti Severskej ríše?“

„Áno,“ ctihodný pán s úsmevom prikývol.

Zvyšní úradníci by naňho ďalej hľadeli s otvorenými ústami, až sa konečne ďalší pohotovo ozval:

„Viete nám povedať niečo bližšie? Koľko bolo koho, aké zbrane použili, akú taktiku…“

„Veľmi rád,“ odvetil Čučoriedka. „Ociph – desaťtisíc jazdcov, z toho asi dve tisícky lukostrelcov na koňoch. Futbalisti – tristo strelcov skrytých za kruhovou hradbou z pevných drevených vozov. Straty: Ociph päťtisíc mužov, futbalisti dvaja muži.“

„Zaujímavé,“ pošúchal si bradu úradník, ktorý prejavil duchaprítomnosť, „ako si predstavujete túto taktiku boja v útočnej podobe? Zvlášť v boji proti Ociphovým golemom, proti ktorým sú bežné zbrane bezmocné?“

Ctihodný pán si so zadosťučinením pomädlil dlane.

„Veľmi jednoducho,“ vysvetlil. „Vozy vozovej hradby sa nepostavia z dreva, ale z ocele. Namiesto dvoch osí so štyrmi kolesami bude osem osí so šestnástimi kolesami, ktoré spojí kovový pás. Každé vozidlo ponesie zabudovaný kanón, ktorým ľahko zničí akéhokoľvek golema. Súprava kolies bude prepojená s mechanizmom, ktorý sa ľahko ovláda a poháňajú ho lacné škoricové amulety. Priemerná rýchlosť takého voza dosiahne v otvorenom teréne rýchlosť bežiaceho koňa. Posádky vozov budú tvoriť vojaci vybavení ručnými strelnými zbraňami. Tu sú nákresy.“

Reginald Čučoriedka vyložil na mramorový stôl niekoľko roliek papiera a opatrne ich roztiahol. Úradníci naňho stále civeli s otvorenými ústami a ich sánky sa nebezpečne blížili podlahe.

„Fíha,“ prehovoril napokon duchaprítomný úradník a oči mu zvedavo zažiarili. Už sa chystal klásť Čučoriedkovi ďalšie otázky, keď sa tu z opačného konca zdvihol slávnostne vyobliekaný pupkatý chlap s veľkou brokátovou čiapkou a udrel, či skôr tľapol, bacuľatou dlaňou po stole.

„Počkať, počkať!“

Všetky pohľady sa obrátili k nemu.

„Ak som tomu správne rozumel, predstavili ste nám tu niečo, čo nám chcete predať. Je to tak?“

„Presne, ako hovoríte,“ súhlasil ctihodný pán.

Pupkatý úradník sa významne zaškľabil.

„Takže nám ponúkate niečo, čo je neotestované, budete výhradným dodávateľom a my budeme od vašich dodávok úplne závislí.“

„Presne tak,“ Čučoriedka opäť prikývol.

„Počuli ste ho?“ chlap sa víťazoslávne zachichotal, „tuná tento človek nám ponúka mačku vo vreci, na ktorú bude mať okrem iného monopol. Chce strčiť futbalových fanúšikov do truhlíc, z ktorých majú strieľať po golemoch. Neznie tá predstava roztomilo?“

Huhňať sa začali aj iní úradníci. Niektorí zo servilnej povinnosti, ďalší preto, aby nevyzerali hlúpo, keďže netušili, o čom je reč. Iba duchaprítomne pôsobiaci úradník opatrne zdvihol ruku:

„Ale veď je to prirodzené, keď je jeden dodávateľ zodpovedný za vlastný materiál. Hovorí sa tomu riešenie z jednej ruky, vďaka ktorému nedochádza k situáciám, keď je každá súčiastka iná…“

„Samozrejme, drahý kolega,“ uznal pán pupkatý, „ibaže je úplne zbytočné. My žiadne pochybné bojové vozy nepotrebujeme. My máme špičkovú armádu!“

Poslednú vetu chlap nahlas zdôraznil, ale okolo stola sediacimi úradníkmi ani len nepohla. Asi ju počuli pričasto. Pupkatý pán však neohrozene pokračoval:

„Západné provincie vybudovali vlastnú ohromnú armádu, ktorá definitívne skoncuje s Ociphom. Stotisícovú lesklú armádu! Práve pochoduje na roklinu Devino lono a za pár dní sa zastaví pri Citadele. Žiadne pokútne… šeplety na kolieskach či pásoch,“ veľavravne sa zadíval na Čučoriedku, „ale poctiví pešiaci a poctivé jazdectvo. Všetci v žiarivej zbroji!“

Zopár úradníkov predsa len so záujmom zdvihlo hlavu a potlačilo zívnutie.

„A predstavte si, armáde velí sám neporazený generál François D’Ocurville!“

Tu sa razom väčšina prebrala, híkla a úctivo tlmeným hlasom opakovala:

„D’Ocurville…, generál D’Ocurville…“

Do toho stihol duchaprítomne pôsobiaci úradník len vlažne zahlásiť, že generál je neporazený aj preto, lebo ešte žiadnu bitku nevybojoval, ale nik si ho nevšímal. Rovnako nikto nepostrehol, ako si Reginald Čučoriedka pomädlil ruky a sánka mu spokojnosťou veselo nadskakovala.

 

V hrade Krémeš, hlavnom stane „Ociphátu“ (pod týmto názvom si Ociph za veľkej pompéznosti a osláv najnovšie vyhlásil svoj vlastný štátny útvar hneď celý týždeň po tom, ako ho vyhlásil pod názvom „Ociphova ľudovodemokratická republika“ a už niekoľkokrát predtým ako „Cisárske dŕžavy Trevora Ocipha“ – avšak každý názov ho po nejakej dobe prestal baviť), sa niekoľko generálov a politrukov sústredene skláňalo nad veľkou strategickou mapou, kým Trevor Ociph sa prechádzal po miestnosti z jedného konca na druhý s rukami za chrbtom a všetkých tým znervózňoval. Generál Žin Či-Ca ho kútikom oka sledoval a usiloval sa o kamenný výraz tváre. Práve dopočúval vodopád najšťavnatejších nadávok a kliatieb svojho vodcu na výsledok bitky s futbalistami. A najmä za to, že ustúpil. Nepomáhalo ani keď sa mu generál snažil vysvetliť, že jeho jazda bezmocne bojovala proti vozovej hradbe a strelným zbraniam a prirovnával to k topeniu ryby vo vode. „Ako nepriateľskí pešiaci sú neúčinní voči našim golemom, my sme boli nemohúci voči palebnej sile vozovej hradby,“ obhajoval sa a stoicky si pestoval chabú nádej, že ho Ociph nenechá verejne obesiť na najbližšom strome. „Zvyšok armády som dal zámerne stiahnuť a nenechal hrdinsky umrieť do posledného muža len preto, aby som sa mohol s najväčšmi hodnotným vodcom novej doby, Jeho osvietenou dokonalosťou, podeliť o túto dôležitú skúsenosť: o sprisahaní futbalistov a ich odmietnutí podriadiť sa Jeho osvietenej dokonalosti. Pretože jedine Jeho osvietená dokonalosť je schopná vyvodiť z tejto cennej skúsenosti potrebné závery a zistiť, ako sprisahancov potrestať. Nikto iný, iba Jeho osvietená dokonalosť je toho schopná.“

Trevor Ociph prestal nadávať či inak si verbálne uľavovať, len sa prechádzal s rukami za chrbtom a tváril sa, že premýšľa. Jeho štáb kradmo sliedil a usiloval sa zistiť, čo sa mu odohráva v hlave. Na slovách generála predsa len musel byť kus pravdy. Iba on, Trevor Ociph, vie (vymyslieť), ako správne naložiť s futbalistami. A nejako sa o ich bezočivosti dozvedieť musel. Ak by generál i s armádou zahynuli, nemal by ho kto upozorniť na to, čo mu futbalisti stvárajú za chrbtom. Svätá pravda… S futbalistami si hravo poradí. Ale čo s neposlušným generálom? Popraviť či nepopraviť? Rozhodol sa bremeno tohto neľahkého rozhodnutia presunúť na náhodu. Zreval na služobníctvo, nech mu okamžite prinesie nejakú kvetinku s lupienkami. Jeden veľmi usilovný sluha sa vrátil už do tridsiatich sekúnd, ale keďže Ociphovi priniesol kvetináč s petúniou, nechal ho obratom hodiť levom. A keďže prvú kvetinku s lupienkami priniesol druhý sluha až po opovážlivých pätnástich minútach, nechal levom hodiť aj jeho.

„Takže…“ pustil sa Ociph do šklbania lupienkov, „popraviť, nepopraviť, popraviť, nepopraviť… popraviť… nepopraviť… no sakra!“

Veľavravne pristúpil ku generálovi Žin Či-Covi a strčil mu do dlaní oďobanú stonku so slovami:

„Ďakujte jej za svoj život. To však neznamená, že sa vám to prepieklo.“ Uprene sa na generála zahľadel a otrčil mu opak dlane. Generál Žin Či-Ca pokorne sklonil hlavu, pokľakol na kolená a začal mu dlaň olizovať.

„Poriadne,“ napomenul ho Ociph a kým generál prechádzal jazykom po spotenej neumytej pokožke, Jeho osvietená dokonalosť sa dôrazne rozrečnila:

„Moji špehovia v Citadele mi oznámili, že na nás tiahne vskutku úctyhodná armáda. Osemdesiattisíc pešiakov, dvadsaťtisíc jazdcov. Všetci v lesklej žiarivej zbroji. A vedie ju generál…“ Ociph sa pridusene rozchichotal, až vyprskol: „D’Ocurville…, generál D’Ocurville!“

Ostatní prítomní sa len nechápavo pozerali, čo je ich vodcovi také smiešne. Najmä na slove generál.

Jeho osvietená dokonalosť sa utíšila a vážnym tónom pokračovala:

„A vy budete ten, kto sa mu ako prvý postaví do cesty. So zvyškom, ktorý ste odmietli obetovať proti futbalistom. A… aby sa nezačali šíriť reči, aký som voči mojim vojvodcom skúpy, dostanete na pomoc pavéznikov. Až piatich. A teraz ma prestaňte olizovať a zmiznite mi z očí!“

Generál Žin Či-Ca sa štvornožky vrhol k dverám, pričom Ociph uprel pohľad na zvyšok svojho vystrašene zmeraveného štábu: „Všetci!“

Vrážajúc do seba vzali aj ostatní východ útokom, iba Márius Osvietený sa roztraseným hlasom odvážil opýtať:

„Vaša naj… naj… najjasnejšia jasnosť… ak dovolíte… čo nariaďujete spraviť s problémom vzbúrených futbalistov?“

„Vzbúrení futbalisti…“ zopakoval zadumane Ociph a pred zrakom si premeriaval čerstvo olízanú dlaň, „to je predsa veľmi jednoduché. Čo s problémom? Týmto zakazujem futbal na celom svete. A hotovo.“

Facebook Comments
Zdieľaj: