Veľkolepý život Trevora Ocipha

Trevor Ociph sa už ako génius narodil. Vyústili doňho totiž všetky najušľachtilejšie rodokmene Citadely. Zdedil oceľovú vôľu a bystrý um svojho otca i neochvejnú dôstojnosť a šarm svojej matky a všetky tieto jedinečné vlastnosti ešte neochvejnejšie umocnil vo svojej vlastnej, múdrosťou samotnou obťažkanej osobnosti.

            Už v útlom veku ohromil svojich súkmeňovcov, keď sa v role prirodzenej autority postavil doprostred ihriska, vystrel prst i s ukazovákom k horizontu a týmto prorockým gestom predurčeného vodcu vytýčil deťom novú budúcnosť. A deti ho nasledovali.

            Brilantnosť mladého talentu sa ďalej prejavila v škole. Keď učiteľ žiakom nesprávne vysvetľoval prírodné zákony, predstúpil Trevor Ociph pred triedu a všetkým nebojácne objasnil, ako sa učiteľ mýli. Učiteľ len sklonil hlavu, uznal svoju chybu a deti Trevora oslavovali. Z tohto pamätného okamihu pochádza Ociphov legendárny výrok: „Prírodné zákony nám nebudú nič kázať! Neskloníme sa pred ich tyraniou, my budeme porúčať im!“

            Už v ranej mladosti nastala významná chvíľa, keď Trevor Ociph prekonal vo všetkých cnostiach nielen svoje okolie, ale aj svojich rodičov. Predstúpil pred nich a s múdrosťou veľkého mysliteľa jemu vlastnou im odporučil, aby odteraz počúvali oni jeho. A tak im radil, ako umne siať a žať úrodu, ako správne zotrvávať vo zväzku partnerskom a potomkov plodiť, ako správne deti vychovávať, ako raňajky i večere chystať, ako rozvážne s peniazmi hospodáriť, čo kupovať a čomu sa vyhýbať. Jeho rodičia v ňom okamžite rozoznali géniovho ducha, podriadili sa jeho vôli a boli šťastní.

            Trevor Ociph z ľudu vzišiel a ľudu zostal verný. Svet mu bude naveky dlžný za jeho lásku, dobročinnosť a najmä ochotu podeliť sa o svoju múdrosť. Už v časoch mladíckych, keď usúdil, že žiadna škola ho nedokáže naučiť to, čo on dokáže naučiť svet, sa vydal na skusy. Vandroval krížom-krážom po Severskej ríši i ďaleko za jej hranice, kázal o pravde svetskej i nebeskej, zaúčal prostý ľud do tajov každodennosti i hlbokých mystérií.

            Povestné je aj jeho stretnutie s pilnými roľníkmi a hospodármi. Týmto chytrý Trevor vštepil, ako sa náležite obrába pôda, keďže okamžite správne usúdil, že roľníci a gazdovia boli síce pilní, ale nie dostatočne bystrí. Zanechal im tak povestnú múdrosť: „Kto zrána seje, ten už večer žne!“ alebo „Kto druhému pole kope, svoje neobrába.“

            Podobný úspech zožal u prostých rybárov, ktorí hrdlačili na pustej rieke a uspokojili sa len s planými úlovkami. Rybári ho len častovali malovernými pohľadmi, keď ťahal z vody prázdne siete. „Siete nie sú prázdne, ulovil som neviditeľných pstruhov a len ja viem, ako ich chytať,“ napomínal váhajúcich. Oný večer strávili rybári kŕmením sa skromnými úlovkami, kdežto Trevor Ociph sa výdatne posilnil neviditeľnými pstruhmi. Rybári ho napokon požiadali o odpustenie za bezočivé pochybnosti a pokorne prijali jeho rady. Odvtedy viac netrpia hladom, keďže ich živia neviditeľné pstruhy.

            Génius vznešeného Trevora Ocipha vynikol aj medzi námorníkmi. Zručne im ukázal, akých chýb sa dosiaľ dopúšťali a prečo ich doterajšia práca pozostávala zo samých omylov. Naučil ich, ako správne ovládať lode na mori, ako navigovať, ako sa plaviť šírymi oceánmi. Lode pod jeho velením tak objavili mnoho nových svetadielov, našli zázraky, fantastické bytosti i priplávali k samotnej značke „Koniec sveta“, kde sa voda liala cez okraj sveta. Tu nadaný Trevor usúdil, že na mori už nemá čo spoznať, a rozhodol sa pre návrat na súš.

            Jeho excelencia Trevor Ociph žehnal svetu a svet žehnal jemu. Jeho obzory sa stali nekonečnými, jeho schopnosti chýrnymi. Slávou ovenčený sa vrátil domov, aby presvedčil nevercov. Pred jeho autoritou sa ľakli aj mraky, keď na ne zreval, aby sa rozostúpili. To, že vedel porúčať počasiu, bolo úplne samozrejmé. Keď sa na Citadelu dovalil neúprosný lejak, so zaťatou päsťou ho vyzval, aby sa sponad mesta pratal kade ľahšie. A lejak naozaj po týždni ustal. Inokedy ľudia za Trevorom prišli, aby nakázal ich poliam dávať úrodu. Ten si polia nechal nastúpiť do radu, prísne si ich prezrel a nakázal im zarodiť. A naozaj – po niekoľkých rokoch na poliach opäť klíčili zlatisté klasy.

            Chabým ocenením za jeho prínos a um bolo, keď ho vymenovali za riaditeľa Ríšskej banky. Vtedy si Trevor Ociph uvedomil, aký je svet zlý a skazený, že v ňom prevláda nevďak, neúcta, nespravodlivosť a nepravda. Ako riaditeľ Ríšskej banky spoznal posadnutosť hŕstky mocných, ktorá chce ovládať celý svet, mať ho pre seba a podľa seba. Spoznal záujmové skupiny, ktoré taja ľudstvu podstatu, ktoré ľudstvom manipulujú.

            Do dejín sa vtedy nezmazateľne zapísal onen legendárny prejav z tribúny citadelskej šibenice, keď Trevor Ociph so zaťatou päsťou prehovoril pred ohromným davom mesta:

            „Ach a opäť raz musím prehovoriť pred tlupou negramotných polovzdelancov…“

            V druhej ruke odhodlane zvieral vydanie svojho manifestu a kričal do zvukovodu, pričom jeho hlas majestátne burácal z medených kalichov, rozvešaných okolo hlavného námestia. Hĺbku jeho posolstva, lahodne znejúceho z ampliónov slobodného vysielača, vtedy zachytili desaťtisíce:

            „Ste zapredanci systému, poskokovia a bábky zločineckého Meidanu a prehnitého Severu. Všetci sa máte príliš dobre. Ste obeťami mieru, prosperity, vzdelania, dobrej zdravotnej i sociálnej starostlivosti. A to sa musí zmeniť!“

            V čase, keď nastal onen pamätný deň odchodu z Citadely smerom na východ, priznal náš ideový koryfej a veľký vodca, že 50000 prívržencov z miliónového mesta je sklamaním. Ale zároveň motiváciou „vykántriť zvyšok ako potkanov“.

            Hneď, ako sa začala Veľká oslobodzovacia vojna proti skazenému Severu, podelil sa Trevor Ociph o štipku svojej geniality aj so svojimi generálmi. Poradil im, ako správne bojovať a ako víťaziť. Jeho nasledujúci výrok sa stal posvätnou doktrínou: „Vojsko dosiahne najväčší úspech, keď bojuje proti neozbrojenému vojsku. Preto treba biť bezbranných – starcov, ženy a deti. Aj tak sú to len zradcovia a zapredanci. Je to ako trhať burinu aj s koreňmi.“

            Generáli povstaleckých armád ho odvtedy začali slávnostne titulovať Najväčšmi hodnotný vodca novej doby – v skratke Nahovndo…

 

            Výňatok z biografie „Veľkolepý život Trevora Ocipha“

Autor: Márius Osvietený, hlavný demagóg a obdivovateľ Prvého stupňa rádu Hlbokej poklony

ociph-1

„Vy jedna čeľaď hanebná!“ jačal Trevor Ociph a šmaril ďalšiu z kníh po svojich poradcoch, či skôr prívržencoch a obdivovateľoch Prvého stupňa rádu Hlbokej poklony. Márius Osvietený sa v poslednej chvíli vyhol objemnej príručke s názvom Ako správne držať príbor.

„Prašivá všivavá zberba, bezočivá chamraď, potupná háveď!“ hulákal Veľký Nahovndo, ktorého tvár blčala do červena, zježené biele vlasy mu divoko stáli dohora a objemný nos, ktorý bežne pripomínal reďkovku, teraz pripomínal granátové jablko. Najväčšmi hodnotný vodca novej doby sa rozmachol a tresol po neveľkom hlúčiku knihu s názvom Vojna pre začiatočníkov: základné rozdiely medzi mečom a sekerou.

„Hnusná úkladná pliaga, pekelná zlezeň, ohavná bagáž!“ hučal naďalej Trevor Ociph, hlas sa mu pritom triasol a postupne preskakoval do čoraz vyššej oktávy. Po svojich obdivovateľoch vrhol tentoraz monografiu Desatoro malej násobilky. „Practe sa stadiaľto, von!“

„Áno, vaša excelencia,“ zvolala skupinka zborovo a predierala sa dverami z Ociphovej pracovne, v ktorých sa pri chvatnom ústupe zasekla.

„Bedač, cháska, žobrota!“ sipel ešte chvíľu chlap so spuchnutou červenou tvárou, „svoloč jedna!“ Keď konečne vypadli z miestnosti, prestal sa nervózne prechádzať a kopať do porozhadzovaných kníh. Usúdil, že je čas na menšiu prechádzku. Vykĺzol zo svojej pracovne v hrade Krémeš a vyteperil sa do jednej z veží pevnosti. Tam pristúpil k zahalenému stojanu a stiahol z neho plachtu. Pod prikrývkou sa razom zjavilo veľké zrkadlo v hranatom, prehnane zdobenom ráme.

„Zrkadielko, zrkadielko, si tu…?“

Nič sa nedialo, v pracovni zostávalo ticho a ozýval sa len prerývané Ociphovo dychčanie, spôsobené namáhavým výstupom.

„Zrkadielko, zrkadielko, počuješ ma? Počuješ ma, zrkadlo?! Tak si tu, či nie si? Halóóó! Zrkadlo! Ozvi sa! Prikazujem ti to! Prikazujem ti, aby si sa ozvalo, ty zrkadlo jedno! Ozvi sa, inak ťa vyšmarím z hradnej veže!“

„Čo zas…“ spoza zdobeného rámu sa veľmi neochotne ozval tlmený hlas.

„Neuveriteľné, čo sa mi dnes stalo,“ prešľapoval Ociph z nohy na nohu a škriabal sa podráždene na predlaktiach, „ale ty to musíš predsa vedieť…“

„Áno, si najgeniálnejší manažér na svete,“ mrzuto ho prerušilo zrkadielko.

„To som potreboval počuť…“ povzdychol si s úľavou Veľký Nahovndo, spokojne si poškriabkal bradu a veľavravne si prešiel dlaňou po vlasoch. Krotko sa odmotkal naspäť do pracovne. Tam sa sklonil nad strategickou mapou najdôležitejších bojísk v Severskej ríši a pokračoval v premýšľaní nad tým, ako dobyť svet.

Facebook Comments
Zdieľaj: